6.5.2005 15:37:35 Mirka, 8-ročný syn
Re: pomoc je snad samozřejmostí
Ach, Monty, keď čítam Tvoje príspevky, mám chuť už iba dodať: ,,Podajme si ruky a odpustime si navzájom". Takto to ale v reálnom živote nefunguje, a to vravím z vlastnej skúsenosti. Z určitého uhlu pohľadu máš samozrejme pravdu - tie učiteľky budú zrejme takisto poznačené do konca života, a snáď aj ich rodiny. To ale nijako neznižuje ich vinu. Boli totiž zodpovedné! Vieš, sú nehody a nehody. Ako tu písala jedna učiteľka, v každej chvíľke sa môže niečo zlé stať, ,,ale snažím sa" (toto riziko eliminovať). Vo Filipkovom prípade to bolo inak - tam prišlo k trestuhodnému zanedbaniu základných povinností pedagogického dozoru, tam sa NIKTO NESNAŽIL. Dokladá to fakt, že chlapec nikomu nechýbal, že sa na to, čo sa stalo, prišlo tak neskoro. Dieťa sa môže začať topiť, tomu asi ani učiteľ nezabráni, keby ale dával pozor, následky by neboli také, aké sú. Píšeš, že pre učiteľov je stretnutie s rodinou chlapca nočnou morou, a že je to vlastne normálne. Normálne možno ano, ale nie je normálne, že vinníci tieto pocity nedokážu a nechcú prekonať a správajú sa ako zbabelci. Svedčí to o ich skutočnom charaktere. Nemám chuť odsudzovať, len Ti poviem svoj príbeh: pred pár rokmi ma zrazilo auto - vodič ma údajne nevidel. Mala som vtedy doma sotva ročné dieťa, ktoré mohlo zostať v okamihu sekundy bez matky. Vodič ma naložil do auta a odviezol do nemocnice. Na duši zrejme cítil to, čo cítia tie učiteľky, len s jedným rozdielom - nezachoval sa ako hyena! Prišiel za mnou do nemocnice, zaujímal sa o môj zdravotný stav. Myslíš, že preňho to nebola nočná mora, že nemal strach stretnúť sa so mnou? Monty, ani ja neviem, čo sa môže v živote prihodiť, či vlastnou vinou neublížim ľuďom, ktorých milujem alebo niekomu cudziemu. Viem si skutočne predstaviť, aké muky b y som v takom prípade prežívala a možno by som ani nemala odvahu ďalej žiť. Je to ale vždy o charaktere človeka, o sile jeho morálky. Aj človek, ktorý ma zrazil, mal na výber - mohol si hovoriť, že vlastne za nič nemôže, a strkať hlavu do piesku, on sa ale rozhodol, podal mi pomocnú ruku a povedal: Prepáčte a odpustite, hoci vtedy netušil, či mi nezostanú nejaké následky.
Odpovědět