Re: Pokus o radu...

Veľmi krásne slová. Dávajú mi silu. Chcela by som sa smiať tak ako kedysi, tešiť sa znovu z maličkostí, zo študijných úspechov mojich detí...Keď manžel vážne ochorel, verila som že sa uzdraví a robila preto všetko, hoci to bolo ukrutne vyčerpávajúce. Videla som ako ho chemoterapia postupne ničí. Videla som svojho milovaného muža, ako mi pred očami zomiera.Nestihla som sa s ním ani rozlúčiť... Všetko to bolo ako v zlom sne.Raz pri jednej z návštev mi povedal, aby som začala myslieť aj na seba, že keď nebudem ja v poriadku, nezvládne to ani on. Myslím, že už vtedy cítil blízkosť smrti. Nervovo som sa zrútila. Verila som, že už bude dobre, že to zlé máme za sebou. Začala som sa obviňovať, že som zlyhala na plnej čiare a upadla do hlbokej depresie. Mám pocit, že môj živoj už bez neho nemá cenu, ako by mi niekto vytrhol srdce. Ostalo mi v duši veľa smútku a pocit prázdnoty. Vám prajem hodne sily a radosti zo života, aby Ste nikdy nepocítili takú krutú bolesť ako ja. Aňa.