Strašenie

Naša dcéra bola od malička na mňa pomerne silno naviazaná a dosť citlivá, takže sme často museli riešiť rôzne strachy z reálnych vecí a ľudí. Nikdy sme ju nenechali sa v tom strachu „vymáčať“, netvrdili sme, že ho treba prekonať a pod. Dôsledne sme trvali na tom, aby ju nikto z rodiny nestrašil, netvrdil jej , že ju niekto odnesie. Keď chcela byť so mnou, tak bola, hoci aj v kúpeľni pri sprchovaní či na záchode. Keď jej niekto cudzí rozprával, že by chcel mať také dievčatko a zoberie si ju, okamžite som ju uisťovala, že ju nikomu nedám apod. Všetky situácie sme jej vysvetľovali primerane veku a nestrašili ju nezmyslami. Najťažšie chvíle som zažila, keď jej sádrovali nohu a sádrovák namiesto toho, aby to vystrašené a ubolené dvojročné dieťa ukľudnil, neustále opakoval, že si ju tam nechajú, že mamu pošlú preč a iné "povzbudzujúce" reči. Ja som sa zmohla len na kontrovanie, že od dcérky určite nikam neodídem.

Zatiaľ mám pocit, že sa nám tento postup vyplatil, nakoľko dcérka je čím ďalej tým odvážnejšia. Kľudne sa porozpráva s cudzími ľuďmi, vyberie sa na pódium tancovať s veľkými deťmi, presadzuje svoje požiadavky aj voči cudzím dospelým apod. Od malička spáva s nami v posteli a pri zaspávaní je vždy s ňou niekto v izbe, takže bubákov sme zatiaľ nemuseli riešiť nikdy. Trvá jedine na tom, aby v izbe nebola úplná tma. Pritom si dovolím tvrdiť, že má od malička neskutočne bujnú fantáziu – napr. v roku a pol nám nosila fiktívne hračky, ktoré neboli hmotné, v súčasnosti napr. vyžaduje, aby som jej knižky čítala inak ako sú napísané (vymýšľa do nich svoje rozprávky), v obchode predavačkám odmieta odpovedať ako sa volá a tvrdí, že je rybka, v domácnosti nám ožíva všetko počnúc hračkami až po krabice od čaju.... Napriek tomu sa v jej predstavách zatiaľ nič strašidelné, čoho by sa vážne bála, nevyskytuje. Možno to ešte príde časom, okolo tých troch rokov.

Čerta domov pozvať tento rok ešte neplánujeme, možno zavíta osamotený Mikuláš.

Henri, mňa napadlo, či tá zvláštna premena Aničky nemôže trochu súvisieť s jej prechodom do škôlky. Predsa len detičky sa medzi sebou dokážu pekne strašiť, niektoré doma pravidelne počúvajú, ako si ich odnesie čert, smetiar a iný „zberači detí“ a tak kľudne môžu vyvolať strach aj u inak otrlých kamarátov. V tomto veku sú rovesníci asi už dosť veľká autorita a možno ju niektorý z nich naľakal. Ocko je v tom možno nevinne. Negatívnu úlohu, žiaľ, niekedy zohrajú aj dospelí, od ktorých by to človek nečakal. U nás to bol napr. ten sádrovák, ale aj moja, inak veľmi milá, učiteľka v prvej triede. Tá nám prváčikom jedného dňa z neznámych dôvodov porozprávala dve príhody. Prvú o tom, ako ktosi zhltol včelu, začal sa dusiť a museli mu vyrezať do hrtana dieru a druhú o mužovi, čo chcel spáchať samovraždu, pustil si plyn a keď prišiel poštár a zazvonil, vyhodilo celý dom do vzduchu. Moja mama v tú noc veľa nenaspala a musela ma presviedčať, že z nášho domu sa určite nikto nechce zabiť, dokonca ani ten starý pán nie, čo žije osamotený o dve poschodia nižšie... Niekedy tiež žasnem, ako sa straší na detských predstaveniach v divadielkach, v televíznych rozprávkach a iných zábavách určených priamo malým deťom. Možno malá niekde niečo videla a chýbal jej tam ten dospelý, ktorý by jej hneď vysvetlil, že sa netreba báť.