Re: Problém začlenit se do společnosti

Tiež mám podobný problém. Neviem si nájsť priateľov, ak som hodená do kolektívu a nútená s nimi tráviť nejaký čas tak sa tam cítim dobre ale ak mám sama iniciatívne hľadať tak je to des.

Nemám ani žiadne dobré kamarátky, skôr známe, poznáme sa cez deti, zo škôlky, zo školy, z ihriska. Ja mám problém udržiavať stály kontakt, takže musím sa donútiť k nejakej pravidelnosti, ktorú po nejakom čase aj tak utnem. Mne ľudia veľmi nechýbajú, práve naopak, potrebujem byť sama čo pri dvoch deťoch a manželovi nehrozí. Ale deti sú iné povahy ako ja a potrebujú kontakt s rovesníkmi tak sa snažím.

Skús sa kontaktovať na ľudí cez dcérku, kým je dieťa malé je na to príležitosť. Potom už veľmi nie, školáci sa až tak ľahko nezoznamujú a hlavne nie sú s rodičmi (na ihrisku, na akciách...). Ja viem že to je ťažké, mám známe ktoré sú ešte viac nespoločenské než ja, tiché, rozhovor nenadviažu, nemajú témy. Ale tam sa snažím ja a celkom to ide.

Na ihrisku alebo v materskom centre či hoci u detskej lekárky je na to ideálna príležitosť, ak sa nejaké dieťa začne hrať s Tvojou dcérkou, tak sa mu prihovor tiež, vyber nejakú "nezávadnú" mlsku (nakrájané ovocie, piškóty) a opýtaj sa mamičky či môžeš ponúknuť aj jej dieťaťu. Ak sa dcérke nikto neprihovorí tak sadni na pieskovisko a začni robiť "bábovky" deti sa zvyknú pridať. S miminkom u detskej lekárky som sa zvykla opýtať koľko má dieťaťko mesiacov a potom ten rozhovor plynie nejako sám. Žijem pár rokov v malej dedinke a tam sa zdravíme, takže ak som stretla mamičku s kočíkom pozdravila som sa, usmiala. Ak išla sama a mojím smerom tak som sa pri kočíkovaní niekedy pridala, ak som videla, že dieťatko nespí a nespalo ani moje tak sme pokecali. Alebo ak už bol syn väčší tak keď sme stretli inú mamičku s dieťaťkom napr. na odrážadle tak sme chvíľku išli spolu, rozprávali o deťoch.

To sú také praktické rady ako nadviazať kontakt no a potom to už je na Tebe. Ja som práve minule rozmýšľala že ako to bolo keď sme sa presťahovali na dedinu z opačného konca republiky. Keď som išla na prvú akciu cca po mesiaci bývania (MDD) tak som poznala jednu jedinú osobu ktorá sa so mnou zoznámila v dcérinej novej škole na zápise. Tiež mamička, jej syn bol prvák ako moja dcéra. Hneď navrhla tykanie a bola som jej vďačná keď si ma v tej spleti ľúdí a detí na oslavách všimla, usmiala sa, spýtala ako si zvykáme...a keď som teraz po 5 rokoch bývania bola na akcii (vyrezávanie tekvíc) tak som sa nestíhala zdraviť a rozprávať, toľko ľudí ma pozná a deti tiež a pritom nie som veľmi spoločenská.