Re: Souhlasím s Tebou

To poznám dôverne. S manželom sme sa vzali keď mal pred vojnou, bývali sme v prenajatej garsónke vedľa ožralu ktorý denne robil bordel, žili sme najprv z môjho platu a potom keď prišiel manžel z vojny tak zarábal o polovicu menej ako ja. Na dieťatko nebolo ani pomyslenie, ale čo som sa v práci napočúvala "múdrych" rečí a "dobrých" rád.

Začalo to štýlom "do roka a do dňa" (to akože máme mať o rok mimi), okukávaním brucha, požmurkávaním kolegýň, keď mi bolo zle hneď som bola zaručene tehotná, každá PN bola podozrivá. Stále som vravela že ešte nie, ešte nechceme, ešte neplánujeme...

Pokračovalo to duchaplnými poznámkami "to vieš do určitého veku žena robí všetko preto aby neotehotnela, a po určitom veku už robí všetko preto aby otehotnela", narážali na môj vek (vydávala som sa v 24). Tu som sa už len pousmievala...

Potom začali viesť debaty o tom kde "takým čo chcú a nemôžu mať pomáhajú", "a veď to nie je hanba", "a rob s tým niečo teraz, čím skôr". Tu už som bola zúrivá. A do takýchto debát som sa nezapájala. To už bolo viac ako podozrivé, občas ma poľutovali.

Dcéra sa narodila plánovane 3 roky po svadbe, zadarilo sa hneď prvý mesiac snaženia. Kolegyňu ktorá mi gratulovala a povedala "tak predsa sa to nakoniec podarilo, ale ste sa natrápili" som skoro zaškrtila. Chcelo sa mi kričať AKO NAKONIEC??? AKO NATRÁPILI??? ale nechala som to tak, nemalo by to význam.