Re: Oznámení diagnózy dítěti

Vždy keď sa niekto oháňa "načo diagnostikovať, načo mať papier..." si spomeniem na spolužiaka zo základky. Učitelia ho brali ako nepozorného, zasnívaného, zaostalého, hlúpeho, nešikovného...takisto deti, šikanovali ho lebo bol proste iný.
Keď sme my počítali príklady on sedel zamyslený a keď sa ho učiteľka na niečo opýtala nevedel ani čo robíme ani kde sme, tak ho samozrejme zhučali, poznámky, zlé známky...pritom on rozmýšľal na zákonitosťami fyziky, chémie, bol úplne niekde inde ako deti v škole...keď sa s ním raz suplujúca učiteľka-fyzikárka, pokúsila zaviesť rozhovor na to o čom vlastne premýšľa, tak sa pamätám ako ma prekvapilo o čom všetkom hovoril, hlavne teda o fyzike a kombinatorike, tak skonštatovala že "ty by si nás so svojim prehľadom mohol učiť a pritom nevypočítaš hustotu, to je divné" a tým to skončilo. Prišla pôvodná učiteľka a išlo sa v starej lajne. Hlúpy, nepozorný, nesústredený, nevie čo má robiť...doma ho rodičia vždy zbili aby sa teda viac snažil a nebol hlúpy.
Skončil so 4kami na nejakej 3 ročnej učňovke, v práci sa veľmi nechytil lebo si ho nikto nedovolil postaviť k stroju aby neublížil sebe alebo iným. Potom mu rodičia vybavili invalidný dôchodok "na hlavu".
Dnes má 42 rokov a nálepku blázon, nikto ho nikdy nediagnostikoval, nikto sa nesnažil pochopiť čo mu beží v hlave, nikto neskúmal prečo sa zaoberá vysokou fyzikou a nevie na hodine spočítať pár jednoduchých príkladov. Myslím, že jemu by diagnóza a práca s jeho možnosťami naozaj pomohla, mal sa narodiť o 35 rokov neskôr.