Nie je to také zlé...

Prepáč Monty, ale tento Tvoj článok je poriadne tendenčný, vyzerá to podľa neho tak, ako by výrobcovia hračiek mohli za to, že v niektorých rodinách žena otročí a muž nepohne prstom. Aj keď si nerobím ilúzie a je mi jasné, že výrobcovia niekedy dokážu veľmi účinne vyvolávať u svojich spotrebiteľov – detí – túžbu po nových hračkách, predsa len ich nemôžeš obviniť, že oni rozhodujú, s čím sa deti budú hrať a teda nanútia dievčatkám bábiky a chlapcom autá. V podstate je to presne naopak – snažia sa zistiť, čo sa deťom páči, k čomu inklinujú a to im ponúknu, a to cielene tomu pohlaviu, ktorému sa to pravdepodobne bude páčiť viac. Môžeš vo svojom článku vzdychať, ako je to nespravodlivo rozdelené, no pravda je taká, že dievčatká nie sú kópiami chlapcov a skutočne sa aj sami od seba hrajú s inými hračkami ako chlapci. Pred časom som čítala o jednom výskume, pri ktorom zisťovali u niekoľkomesačných bábätiek, aké hračky uprednostňujú. Napriek tomu, že išlo o veľmi malé detičky, ktoré asi len ťažko mohli by ť ovplyvnené nejakými stereotypmi, dievčatká sami od seba uprednostňovali mäkšie jemnejšie hračky, zatiaľčo chlapci tvrdšie, akčnejšie. Pokiaľ viem, tak aj v oblasti preferovaných farieb existujú medzi chlapcami a dievčatami rozdiely.
Naša dcérka sa napr. asi ako 13 mesačná začala starať o bábiky – kŕmiť ich, česať... a pretrvalo jej to s rôznou intenzitou dodnes, akurát bábiky vystriedali plyšáci. Keďže však občas prejavila záujem o ockove náradie, dostala minulé Vianoce pod stromček auto so sadou náradia na opravovanie. Lenže - doteraz sa s ním nehrala (hoci ockove vláčiky ju veľmi priťahujú). Na druhej strane som mala možnosť pozorovať pred časom kamarátkinho ročného syna, ktorý si neomylne z obrovskej kopy hračiek vybral jediné auto – sanitku a dlho sa bavil jej posúvaním po zemi. Podotýkam, že ide o chlapca, ktorý už od narodenia mával na kočíku pripevnenú malú textilnú bábiku. Nech robíš, čo robíš, vo väčšine dievčatiek je naozaj nejakým zvláštnym spôsobom zakódovaná snaha o niekoho sa starať (zatiaľčo píšem, už som napr. musela mojej dcérke hrať bábätko a piť z fľašky :-)) a chlapci zase majú od malička iné osobité záujmy. Samozrejme sú výnimky, ja som napr. mala jedinú bábiku a nikdy som sa s ňou nehrala, lebo som nerobila nič iné, len čítala. A najviac som oplakala, keď sa nám spolu s mamou podarilo zničiť auto na ovládanie, ktoré mi otec doniesol zo služobnej cesty. Okrem toho asi všetky deti prejdú obdobím, kedy s radosťou pomáhajú a je jedno, či je to chlapček či dievčatko, rovnako nadšene upratujú. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že výrobcovia len uspokojujú tie potreby, ktoré deti už majú v sebe (to, že sa ich nesnažia upokojiť výrobkami za 100 korún je už druhá vec).
To, čo si deti donesú raz do svojej domácnosti, aj tak najviac závisí na tom, čo vidia doma a okolo seba. Pre môjho manžela nie je problém urobiť akúkoľvek robotu a hlavný dôvod je v tom, že to od malička videl u svojho otca.

No a čo sa týka reklám, tak pokiaľ viem, za jeden z najobľúbenejších a najúčinnejších ťahov sa považuje napr. zobrazenie muža – otecka starajúceho sa o svoje bábätko. Okrem toho čoraz častejšie nájdeš v reklamách mužov v úplne nových úlohách – umývajú kúpeľňu a popri tom si pospevujú, pečú so svojou dcérkou tortu.... Na druhej strane ženy v reklamách šoférujú rýchle autá, vedú porady... Ja by som to tak čierne nevidela. Práve sme s malou dočítali knižku Tučniačik Pingu a jeho priatelia a v nej ocko vešal prádlo, sedel na vajíčku a štrikoval čiapku synovi... :-)