Ja a tie druhé

Áno máš pravdu, na prechádzke náš kočík vždy vyzeral ako pouličný cirkus. Moja dcerka z neho vyhadzovala všetko čo jej prišlo pod ruku a potom sa snažila vyliezť aj sama. Daj jej remienky skonštatovali moje dve mamy. Nedá sa povedala som (moju dcéru remienky privádzali do zúrivosti, je od prírody veľmi živá). Zasmiali sa a vzali naše nevinne vyzerajúce mrňo na prechádzku. Vrátili sa po niekoľkých minútach, dve zvädnuté uvarené uváľané hrušky s výstrednými účesmi. Odovzdali mrňo, remienky aj kočík a zašepotali čosi o silnom vetre a prudkom slnku. Až na druhý deň z nich vyšlo že im mrňo takmer vypadlo aj s remienkami. Kým babky zbierali vyhodené príslušenstvo a hračky mrňo si pohodlne viselo z kočíka. Jediné čo zaberalo na moju dcéru bol banán alebo broskyňa v jej rukách (to by ste neverili na akú plochu sa taký banán dá rozotrieť). Musela som však stav ovocia sledovať pretože hneď potom ako sa rozotrelo, polepené a ušpinené mrňo sa spamätalo a chcelo z kočíka ku mne na ruky. Ak som ju nevzala do piatich sekúnd spustila taký rev že sa otáčali nielen iné mamičky ale aj dosť otrlí pijaci pred krčmou. Vždy som však bola jediná s takýmto problémom. Závidela som mamičkám ktoré klebetili zatiaľ čo ich deti sedeli v kočíkoch ako prilepené.
Keď začne chodiť bude to lepšie povedali moje dve mamy. Nie je. Mrňo už v kočíku neudrží ani kilo ovocia rôznych druhov a farieb. Na prechádzky chodíme bez kočíka (mám tak obe ruky voľné). Medzi naše najobľúbenejšie objekty patria: ohorky z cigariet, papieriky z keksov, šupky z ovocia, hlina, akékoľvek ostré predmety, vrchnáky od piva, kôstky z ovocia a kamienky, pľuvance, mláky, sedenie v prachu... Nepamätám sa že by sa dcérka načiahla za niečím esteticky vhodným a zdravotne prijateľným (napr.kvetinkou). Jediné zdravotne prijateľné a azda aj vhodné bolo naposledy jablko. To jablko držal v ruke o niečo starší chlapček. Moje mrňo mu ho v milisekunde vyrvalo z ruky a utekalo. Chlapček reval (nemal jablko), mrňo revalo (nemalo jablko-vzala som mu ho lebo už bolo ohryzené). Závidím mamičkám batoľatá ktoré sa batolia pri ich nohách v tráve (odborná kniha hovorí, že termín batoľa súvisí s tým, že sa neodbatolí na viac ako 60 metrov a vždy sa vráti-NEPRAVDA!!!)Závidím mamičkám deti ktoré na špagátiku spôsobne ťahajú kačičku (tá naša už nemá špagátik a nemá ani hlavu). Ale na druhej strane by som naše mrňo nevymenila ani za nič. Až podrastie dáš ju na šport vybehá sa,bude lepšie hovoria moje mamy. No, uvidíme...Aby som nezabudla. Nepoznáte nejaký fígeľ ako udržať čiapku, šatku, šiltovku na hlave dieťaťa počas prechádzky? My si ju totiž dávame dolu pravidelne v asi desať sekundových intervaloch. Ostatné deti (hlavne tie prilepené v kočíkoch)to nerobia. Alebo žeby to fakt bolo lepidlo!?!