| Aňa | 
 |
(15.4.2010 15:52:43)
Milá Martinka!
Pochádzam zo Slovenska. Náhodou som sa dostala na uvedenú stránku. So slzami v očiach som si prečítala Tvoj smutný životný príbeh, lebo v mnohom sa podobal tomu môjmu. Pred rokom ma tiež navždy opustil môj manžel. Diagnóza bola rakovina hrubého čreva. Príznaky, ako zvýšená únava, vyčerpanosť, tiež krátkodobé črevné problémy, sme pripisovali jeho veku 50 rokov a vysokému pracovnému nasadeniu, ktoré si vyžadovala jeho riadiaca pracovná pozícia. Až na moje naliehanie, sa rozhodol navštíviť svoju lekárku. Aj pani doktorka mu na tieto uvedené príznaky povedala, aby sa naučil relaxovať a znížil svoje pracovné tempo a zmenil životosprávu, že už nie je najmladší. Neposlala ho na žiadne odborné vyšetrenie, len mu predpísala vitamíny a prírodný prípravok na obnovenie črevnej fĺóry. Všetko bolo v pohode, ale po mesiaci sa jeho ťažkosti začali prejavovať ešte viac, až som ho bola nútená doviesť na urgent. Okamžite ho museli operovať. Po operácii sa manžel veľmi rýchlo zotavoval, chutilo mu jesť, mal veľkú chuť bojovať aj napriek diagnóze. Navštívili sme špičkové onkologické pracoviská v BA, kde nám odborní lekári potvrdili jeho šancu na úplné uzdravenie. Hoci bol nádor zhubný vo veľkosti hrášku, metastázy v tele sa nepotvrdili. Po polročnej liečbe sa mal vrátiť naspäť do zamestnania. Predpísanú ambulantnú chemoterapiu neznášal hneď od začiatku, no lekárka na onkológii jeho sťažnosti ignorovala s tým, že také príznaky majú všetci onkologickí pacienti, veď bol o nich poučený. Obaja sme si povedali, že musíme bojovať a vydržať. Snažila som sa mu pomáhať zo všetkých síl a vytvárať mu spokojné rodinné prostredie. Veľmi som sa trápila a nespávala celé noci. No pred ním som sa tvárila že všetko zvládam. Vedľajšie účinky chemoterapie sa zhoršovali ešte viac, až som ho znovu vyčerpaná, musela odviesť do nemocnice, kde ho hospitalizovali na onkológii. Robili mu rôzne vyšetrenia s tým, že v chemoterapii sa musí pokračovať, aby nenastala recidíva. Mali sme o neho neprekonateľný strach, čo sa bude diať. Lekárka ma uistila, že všetko je v poriadku, ale že sa nevie zmieriť s liečbou, tak mu zavolali doktorku psychiatrie, aby ho presvedčila o nutnom pokračovaní v liečbe. Po dvoch dňoch sa mal vrátiť domov. Všetci sme sa tomu tešili, lenže po opätovných ťažkostiach brucha môjho manžela, na röntgene zistili, že má na črevách malé uzlíky, ale že všetko sa vyrieši konzervatívnou liečbou. Lekárom sme verili, no ja som na manželovi videla, ako nám pred očami odchádza a prestáva bojovať, hoci sa snažil byť pred nami vtipný a pripomínal mi čo všetko mám zariadiť a vybaviť. Dennodenne som sa informovala o zdravotnom stave môjho manžela, dodnes som presvedčená, že mi nepodávali pravdivé informácie o jeho veľmi vážnom zdravotnom stave. Jeho zdravotný stav sa zhoršil ešte viac a ja som bola bezradná. Po dvoch dňoch sa manžel musel znovu podrobiť ďalšej veľmi vážnej operácii na zamotanie čriev, čo je veľmi nebezpečné. Polhodinu pred operáciou som s ním hovorila a to naposledy. Ten rozhovor bol rozlúčkový. Obaja sme už vedeli a aj cítili, že sa blíži koniec všetkému. No aj tak ma upokojoval, že bude všetko dobre, len aby som sa za neho modlila a pozdravila naše deti. Bolo to niečo hrozné. Nedokázala som súvisle hovoriť. Nervovo som sa zrútila. Po operácii sa na chvíľu prebral, ale postupne upadal do kómy. Každý deň som aj s deťmi chodila za ním a rozprávala mu, hoci som nemala síl a bola pod silnými antidepresívami. Lekári nás uistili, že on všetko vníma a že ešte nie je všetko stratené. Po dvoch týždňoch sa z kómy prebral a začali sme veriť v jeho postupné uzdravenie, čo nám dalo strašnú nádej do života. Ale stalo sa to čoho som sa celý čas obávala. O týždeň mi primár z ARO oznámil krutú pravdu, že je všetkému koniec a že robili čo bolo v ich silách. Myslela som si, že mi pukne od žiaľu srdce. Bol to pre mňa obrovský šok. Z jedného dňa na druhý som zrazu ostala sama. To čo som v tom momente cítila sa ani nedá opísať. Beznádej, zúfalstvo a utrpenie. Nechcela som žiť. Musela som navštíviť odbornú pomoc. Na srdci mi ostala boľavá jazva. S náhlym odchodom môjho milovaného manžela, sa zmenil život v celej rodine. Svokrovci, ani manželova sestra, prestali s nami komunikovať. Boli na jeho úspechy veľmi pyšní. Za jeho ochorenie obvinili mňa, čo sa ešte viac odzrkadlilo na mojom zdraví. Ostala som na všetko úplne sama a bez psychickej opory. Stále si kladiem s deťmi otázku, že prečo práve on, prečo nás takto kruto Pán Boh potrestal. Uzavreli sme sa do seba a nevieme ako to všetko zvládneme. Všetci štyria sme boli na seba hrozne naviazaní. Prestali sme sa tešiť zo života, stratili sme najvzácnejšieho človeka. Môj manžel bol úžasný človek, otec, kamarát, priateľ aj kolega. Ostali nám len kruté spomienky. Tiež sme obviňovali všetkých okolo seba a najmä lekárov, že mu neskytli v pravú chvíľu to čo mali, že ignorovali jeho sťažnosti. Môj manžel mohol žiť! Obdivujem Tvoju energiu a pozitívny pohľad na život. Prajem Ti všetko dobré a hlavne veľa zdravia a potešenia z detičiek. Aňa.
|
| MartinaV | •
|
(15.4.2010 20:03:27)
Kdyby jste chtěla písněte mi na mail, je pod jménem v rohu.
Jste take vemi statečná a silná žena!!!!každý kdo se s něčím takovým utká je tím posílen! Lidské osudy jsou zamotané,těžké a utrpení někdy nezná mezí. Ale vždy se najdou i krásné a hezké chvíle v životě a pro ty má cenu být!
|
| Aňa |
|
(16.4.2010 8:26:30)
Milá Martinka! Ani nevieš, ako veľmi ma potešila Tvoja reakcia. Tvoje rady, aj napriek prekonanej osobnej tragédii, sú naozaj veľmi cenné a verím, že pomôžu mnohým ľudom, ktorým Pán Boh nadelil podobný osud. Rada by som sa s mojim trápením podelila aj s Tebou, ale bohužiaľ, nemôžem sa dostať na Tvoju e-mailovú adresu. Ak budeš mať čas a chuť, prosím píš. Moja adresa je: anna.krutkova@conti.sk
Prajem Ti, aby si nestratila tú vnútornú energiu ktorú máš a napriek všetkému ju dokážeš rozdávať aj iným. Veľa šťastia! Aňa
|
| Petra, dcera 5 let | •
|
(16.4.2010 14:47:30)
Ahoj Anno,
moc vám držím palečky a doufám, že se to bude vše do budoucna měnit k lepšímu. Ještě že ty děti máme.
Já to mám právě před sebou a mám obavu z toho momentu až to přijde a já toho svého blázínka opravdu obejmu, uvídím, ucítím naposledy.......
Doufám jen,že to zvládneme tak jako všichni ostatní před námi. Nezapomenout na to krásné, ale zároveň doufám, že se naztratím v minulosti a v té bolesti....protože do budoucna tu musí být zase ta usměvavá máma pro svou dceru a i nadále jí bude muset brát na výlety a dávat jí do života to nej co dokáže..... Snad to obě tak zvládneme jako to zvládla Martina. Nic jiného nezbývá.......
|
| Aňa |
|
(19.4.2010 9:43:46)
Milá Petra! Ďakujem za povzbudivé slová. Veľmi mi pomáha keď sa môžem porozprávať s niekym, kto prežil, alebo prežíva na vlastnej koži podobný osud. Moje deti sú už dospelé, syn má 24 rokov a dcéra 22. Obaja študujú. Majú svoje povinnosti a ja ich nechcem neustále zaťažovať mojim trápením, lebo viem, že ani oni sa so stratou svojho otca, ešte nevysporiadali. Keď sú doma cez víkend, tak im vidím slzy v očiach. Keď sa o niečom radíme, tak nezabudnú pripomenúť čo by nato povedal tatinko, alebo ako by regoval on. Ich srdiečka sú tiež veľmi citlivé. Cítime strašnú bolesť na duši a vnutornú samotu. Nikto z rodiny sme neočakávali takýto rýchli koniec. Všetko to malo veľmi rýchli sled udalostí. Môj manžel nedobral ani prvú dávku chemoterapie, keď nastal takýto strašný koniec. Stratila som všetku silu a chuť bojovať. Videla som na vlastné oči, ako manžel pomaly od nás odchádza a zomiera. Tie strašné dni, mám stále pred sebou. Stratila som najbližšieho človeka, s ktorým som budovala rodinu a plánovala si ďalšiu budúcnosť. Mám pocit, že nemám pre koho a prečo žiť.Stále sa zaoberám minulosťou a tými hroznými dňami, kedy som bola úplne bezmocná. Začala som trpieť silnými depresiami a nespavosťou. Trýznia ma myšlienky, čo všetko sa dalo spraviť a nespravilo. Zvykne sa hovoriť, že čas je najlepší liek. No ja mám pocit, že čím ďalej, tým ešte viac si uvedomujem, akého vzácneho človeka sme stratili. Najhoršie je, že nemám oporu ani v rodine. Moji rodičia už nežijú a súrodenci, tí majú tieť veľké zdavotné problémy a tak im nechcem pridávať aj tie moje.Moji svokrovci boli u nás naposledy pred rokom, hoci to majú k nám kúsok. Povedali, že už nemajú prečo k nám prísť, lebo tam už nie je ich syn. Nečakala som od nich takúto reakciu, lebo moje deti sú ich jediné vnúčatá.Jedine čo chceli, aby som im vrátila peniaze, ktoré nám požičali na dostavbu domu, alebo aby som spísala Zmluvu o pôžičke s tým, že až tu raz nebudú, tie peniaze musím vrátiť ich dcére.To bol ďalší úder pod pás lebo vedia, že musím splácať ešte 2 roky úver, ktorý nie je malý a náklady na chalupu sú na môj príjem vysoké. Okrem toho mám študujúce deti. Možno, až deti doštudujú a nájdu si zamestnanie úplne inde, rozhodnem sa túto pre nás zúfalú situáciu riešiť predajom rodinného domu. Obdivujem všetky ženy,ale aj mužov, ktorí sa dokážu s hrdosťou vysporiadať s takýmto neľahkým životným osudom a ísť ďalej. Prajem Vám Peťka veľa sily,chuti do života,veľa dobrých priateľov a silné rodinné zázemie. S pozdravom Aňa
|
|
|
|
| Aňa |
|
(29.4.2010 9:39:28)
Martinka, patrí Vám môj veľký obdiv a vďaka. Napriek tomu, že si osud s Vami tiež kruto zahral, dokážete s nadhľadom o tom všetkom rozprávať a dokonca podávať cenné rady. Máte skutočne veľké srdce plné lásky, citu, pochopenia aj pre ľudí s podobným osudom. Prajem Vám, aby Ste na svojej ceste života stretli takých krásnych ľudí, ako Ste Vy. Veľa šťastia!
Veľmi by ma potešilo, pár riadkov od Vás.
S pozdravom, Aňa
|
| MartinaV | •
|
(29.4.2010 12:17:56)
Děkuji a i Vám přeji mnoho sil a už jen a jen lepší časy vyplněné sluníčkem a láskou. M
|
|
|
|
|
Děkuji za odpověď pro mě je to nepředstavitelná situace, kterou jak doufám nikdy nezažiju
mladej kluk....doma dvě děti přesně ve věku našich kluků......
V její náručí
Řípská pouťLitoměřice 
Mezinárodní den tancePraha 1 
Křelovské fortování aneb Práce a zábava ve středověkuOlomouc 
Mamuti na TočníkuBeroun 
Westernová hernaPlzeň-město 
Řípská pouť
Mezinárodní den tance
Křelovské fortování aneb Práce a zábava ve středověku
Mamuti na Točníku
Westernová herna
Bramborová roláda s masem/Simča, dcery *1988 a 1997
Košíčky Mon Cheri/Simča, dcery *1988 a 1997
Čokoládový krém/Simča, dcery *1988 a 1997
Churros/Simča, dcery *1988 a 1997
Banánové omeletky/Simča, dcery *1988 a 1997
Brusinkový punč/Simča, dcery *1988 a 1997
Pedrocotta (smetanový dezert s želé Pedro)/
Citronový gel a krém (Lemon curd)/Simča, dcery *1988 a 1997
Tvarohový chesecake/Simča, dcery *1988 a 1997
Dýňoví šneci/Simča, dcery *1988 a 1997
Pedrocotta (smetanový dezert s želé Pedro)