Mama 2 detí a práca

So záujmom som si prečítala diskusiu k tomuto článku a nedá mi nereagovať. Ja som tiež jedna z tých "zatarcovaných maminek", ktorá miesto toho, aby sedela doma pri deťoch chodí do práce. Mám VŠ, stav. fakulta a celkom fajn robotu (v kancelárii) v jednej z ešte dvoch väčších fungujúcich košických stavebných firiem. Už keď sme sa s manželom rozhodli pre 1. dieťa, boli sme dohodnutí, že na materskej zostanem nanajvýš rok. Aj sa tak stalo a do práce som nastúpila, keď mala Mirka necelý rok. Tak isto to bolo aj pri 2. tehotenstve, akurát, že som nastúpila už keď mal Kubko 10 mesiacov. Tiež sa stratávam s rôznymi reakciami okolia od poznámok typu "krkavčia mať" až po otázky, ako to vlastne všetko zvládaš. Ja mám na to akurát jednu odpoveď: z čistej lásky dieťa neuživíš. Sme totiž obyčajní ľudia z obyčajných rodín s obyčajnými platmi, nikto nám nedal nič zadarmo, nečakali nás ako svadobný dar ani kľúče od bytu, ani kľúče od auta, ani nič podobné, ako pri niektorých, čo byt dostala zadara od štátu, mali novomanželské pôžičky a kadejaké vymoženosti a teraz budú kritizovať. K moru nechodíme, dovolili sme si to jediný raz, po svadbe, aj teraz budeme dovolenkovať len na jednodňových výletoch po okolí Košíc, lebo jednoducho na viac nemáme.
Niektorým pisateľkám sa veľmi ľahko povie zostať doma a o nič viac sa nestarať, nechať zarábanie na mužovi - je to fajn, keď donesie domov aspoň 30 tisíc, tak to ide; ale u nás vystačí manželov plat iba na byt, splácanie stav. úveru, lízingu na praobyčajnú škodu felíciu a benzín (a to má torchu viac, ako je priemerný plat v KE). Niekto určite podotkne, že načo je nám auto, ale pri dvoch deťoch je to priam nevyhnutnosť. Ušetrí spústu času a aj na záhradu sa vieme dostať kedy potrebujeme a nemusíme šliapať 2 km od vlaku.
Čo sa týka mojich pocitov na materskej a teraz v práci, musím povedať, že teraz som oveľa spokojnejšia. Materskú som si užívala iba tých 6 týždňov pred narodením syna, manžel ráno odviezol dcérku do škôlky a ja som okrem bežných domácich prác nemala iné starosti. Keď sa Kubko narodil, spustil sa kolotoč. Kubko je dosť živé dieťa, vyžaduje si pozornosť, cez deň toho veľa nenaspal, v noci, ako sa mu chcelo a pri tom Mirka, domácnosť, jeden kolotoč, z ktorého som bola permanentne unavená. Keď som nastupovala do práce, bála som sa, ako to budem všetko zvádať, ale napodiv všetko ide. Kubko chodí do jasličiek, plakal iba 1. deň, ale keď videl, že sme ho tam nenechali, ale sme poňho prišli, tak išiel na 2. deň ráno už s úsmevom. A tak je to doteraz. Mirka takisto absolvovala jasle, a aj keď mnohí majú na to svoj názor, ja musím povedať, že aspoň jej jasle prospeli. Je to milé samostatné dievča, v škôlke jednoznačne vyniká, vie sa sama zahrať, aj hračky po sebe upratať, nerobí scény, keď niečo nemá, nedostane alebo nie je práve stredobodom pozornosti ako niektoré detičky z nášho okolia, ktoré boli v starostlivosti mamičiek do svojich troch rokov. Ja s ňou môžem v pohod prejsť v obchode okolo regálov s hračkami alebo sladkosťami a aj keď nič nedostane, nerobí mi scény. Jednoducho v tom kolektíve už od mala sa naučila, že sa svet nekrúti iba okolo nej. Preto aj bračeka prijala s láskou a vôbec naňho nežiarli. Samozrejme, občas aj ju treba "pomojkať", ako každé dieťa. Samozrejme, že aj na ňu si musím nájsť čas (iba na ňu), robím to väčšinou tak, že najskôr večer nakŕmim Kubka (predstavte si, že aj keď chodím do práce, ešte kojím!) a potom si čítame rozprávku alebo zahráme človeče alebo poskladáme puzzle, podľa toho čo si vyberie.
A nemám pocit, že by boli moje deti ukrátené o celodenný pobyt s nervóznou mamou. Takto si vieme spoločné chvíle oveľa viac vychutnať.
Mám kopec príkladov z môjho okolia, kedy muž zarába a žena je doma s deťmi a ani v jednom prípade som sa nestretla s maximálnou spokojnosťou zo strany mamičiek. Väčšinou to vychádza na model: otec zarába od vidím do nevidím, mama je celé dni sama s deťmi doma, z toho stereotypu je nervózna, unavená a keď muž konečne príde unavený z práce domov, tak sa akurát stihnú pohádať, lebo muž nemá na nič náladu, už sa mu nechce pomáhať a žena zase by tú pomoc prijala, aby si aspoň chvíľu mohla vydýchnuť. A tak trpí manželstvo a trpia deti. Viem, že to nie je vždy tak, ale ruku na srdce, koľko z tých oduševnených mamičiek nemá život presne podľa takéhoto modelu.
Nechcem tiež nikoho kritizovať ani nikomu určovať práve môj životný postoj, chcela som iba povedať, že sú aj mamičky - nie karieristky - ale zarábajúce, lebo jednoducho ten plat treba, ktoré aj napriek tomu, že dávajú deti do jaslí svoje deti neskonale milujú a urobili by pre nich čokoľvek na svete.