Adopcia starších detí - čo prinášajú so sebou

Prv však, než deti ako Jenny adoptujú, musia sa naučiť reagovať na životné stresy, tlaky a vzťahy – musia vedieť ako prežiť. Väčšina detí, ktoré vstupujú do adoptívnych rodín, pochádza z nefunkčných a neusporiadaných pôvodných rodín. V ich pôvodnom domove často nič nefunguje normálne - či je to udržanie si zamestnania rodičov, alebo zachovanie primeranej úrovne komunikácie rodičov s deťmi. Aj návykové užívanie drog alebo alkoholu často vedie k rozpadu rodiny.

V najlepšom prípade sa tieto deti dostali do domovov, kde žili ako odrážajúce sa loptičky, nepripútané a nepovšimnuté. V najhoršom prípade sa stali obeťami fyzického a sexuálneho zneužívania, ktoré na nich zanechalo celoživotné jazvy. Keď sa pre vlastné domovy stali vyslovene nevyhovujúcimi, s najväčšou pravdepodobnosťou sa začalo ich putovanie medzi domom pokrvných rodičov a domom ľudí, ktorí si ich vzali do pestúnskej starostlivosti. Deti zažívali jednu stratu vzťahu za druhou.

S takýmito skúsenosťami deti vstupujú do adopcie. Okrem pár svojich vecí si pribalia aj pravidlá ako prežiť, ktoré si osvojili vo svojich rodných domovoch. Naučili sa zásady. Nerozprávaj. Nedôveruj. Necíť.

Životné skúsenosti často okrádajú staršie adoptované deti o zmysel pre osobné hodnoty. Interakcie s problémovými rodičmi, ktorí boli voči nim bezohľadní alebo krutí, poškodili ich schopnosť milovať a rešpektovať samých seba. Životu čelia zo strany negatívneho vnímania seba a sveta.

Umenie poradiť si, ktorému sa deti naučili, aby boli schopné sa postaviť zoči-voči realite, je v ich správaní hlboko zakorenené. Táto stratégia predstavuje totiž pre nebezpečie, oslobodenie od bolesti a kontrolu nad okolím.

Deti si teda v rodine osvojujú špecifickú úlohu - vedieť sa vysporiadať so situáciou, a tak vlastne prežiť. Prinášajú si ju so sebou prinášajú do pestúnskeho domu a ponesú si ju aj do adoptívnej rodiny.

Alica – schopné dieťa

Alica je nezvyčajné dieťa. Kathy, jej adoptívna matka, zriedkakedy musí Alici prikázať urobiť si posteľ, prestrieť stôl, alebo povysávať. Alica to jednoducho urobí.

Trinásťročná Alica je najstaršia zo štyroch detí, ktoré sú členmi tej istej adoptívnej rodiny. Alica sa sama od seba stará o bratov a sestru a často predbehne Kathy v jej materských úlohách. Dokonca na seba preberá vinu, ak sa niektorý zo súrodencov dopustí niečoho nesprávneho.

Alica veľmi zavčasu vo svojom živote pochopila, že ak ona a jej súrodenci majú prežiť, bude musieť preto urobiť všetko. Jej pokrvní rodičia, ovládaní alkoholom a drogami, ju často nechávali v úlohe zodpovedného človeka za súrodencov. Keď mala päť rokov, kŕmila bábätká a vymieňala im plienky. Ako deväťročná vyprevádzala všetkých do školy, ak matka bola taká opitá, že nebola schopná vstať z pohovky. Keď sa jej vyučovanie skončilo, Alica ozlomkrky utekala domov, aby tam čakala na ostatné deti. Nikdy si totiž nebola istá, či rodičia budú doma, alebo či bude doma čo jesť. Nikdy nikomu o ich rodinnom živote nerozprávala.

Alica mala vo svojej biologickej rodine úlohu schopného dieťaťa. Stala sa pre bratov a sestry rodičom. Pokiaľ usilovne pracovala a riadila domácnosť a rodinu, ona a všetci ostatní mali istotu. Bola to jej povinnosť.

Učitelia a ostatní dospelí z jej sveta videli v Alici silné a šťastné dievča. Vo vnútri však bola prázdna a vyľakaná. Uvedomovala si, že nemôže zlyhať. Neostávalo jej iné, iba vytrvať.

Pretože tieto črty boli mimoriadne silnou Alicinou súčasťou, priniesla si ich so sebou do neznámeho prostredia adoptívnej rodiny. Keď ju noví rodičia začali postupne chápať a reagovať na jej obavy, bolo potešením sledovať, ako sa postupne z jej pliec strácalo bremeno povinností. Čím väčšmi sa mladé dievča cítilo bezpečne, tým menej vystupovalo pred súrodencami v úlohe rodiča.

Jej adoptívna matka Kathy povedala: „Nikdy som si nemyslela, že sa budem radovať pri pohľade na porozhadzovanú izbu, ale v ten deň, keď som vošla do Alicinej izby a videla som tam pohromu, povedala som si, že toto je úplne normálny svet dospievajúceho človeka. Mali sme za sebou ťažké časy. Teraz sme rodičmi dospievajúceho dievčaťa, nič menej a nič viac.“

Júlia – utiahnuté dieťa

Na rozdiel od Alicinho otvoreného správania sa sedemročná Júlia uzatvárala do seba. Bola tichá, dobre vychovaná a utiahnutá. Predtým, ako ju v piatich rokov zapojili do pestúnskeho programu, žila v nevhodnej rodine. Hoci ju otec - alkoholik nikdy fyzicky netýral, bývala svedkom mimoriadne krutých trestov namierených na bratov. Jediné slová, ktoré otec adresoval jej, boli: „zmizni, ty hlupaňa“ alebo „si taká otrava“. Napokon rodičia deti opustili.

Júlia strávila so svojou biologickou rodinou iba päť rokov, no nadobudla už systém, ako zvládnuť vzťahy. Stala sa „strateným dieťaťom“. Pokiaľ sa držala v ústraní, mala pokoj. Obavy ju zahnali do emocionálneho úkrytu. Akékoľvek pokusy opustiť toto bezpečné prostredie viedli k bolesti a zlomenému srdcu. Pre ňu prežiť v rodine značilo ísť do ústrania.

Ako Júlia prekračovala prah nového domova, vliekla so sebou svoju predstavu o živote v rodine: Nerozprávaj a drž sa bokom. Potom sa ti nič nestane.

Júliini rodičia sa na jej príchod pripravili dobre. Získali všetky dostupné informácie o nej a jej biologickej rodine. Vďaka týmto vedomostiam nenápadne vmanévrovali do vzťahu s Júliou.

Ako čas postupoval, Júlia zisťovala, že sa cíti bezpečne a isto a že týmto ľuďom, ktorí sú v jej svete noví, môže dôverovať. Pomaly začala z úkrytu vystupovať. Dnes má štebotajúce dievčatko, ktoré po návrate zo školy vojde do kuchyne tanečným krokom, iba veľmi málo podobností s vážnym dieťaťom spred dvoch rokov.

Billy - bitkár

„Pani Richardsonová, Billy sa cez prestávku zase začal biť. Je to dnes už jeho druhá výtržnosť. Sedí v kancelárii riaditeľa.“

Sue takýto telefonát vôbec neprekvapil. Osemročný Billy, ich nový adoptovaný syn, sa doma celý týždeň bil s ostatnými deťmi. Bola to iba otázka času, kedy tieto spôsoby prenesie do školy.

Billy bol pre slabších spolužiakov postrachom. Predtým, ako prišiel do domu Richardsonovcov, žil s pokrvnými rodičmi. V tomto veľmi konfliktnom prostredí sa komunikovalo iba prostredníctvom kriku. Ak krik nefungoval, prešlo sa k fackaniu. Platilo to pre všetkých - od Billyho matky až po malého brata. Billy nemal predstavu, ako sa žije v normálnej rodine. Vedel iba, akú rolu musel hrať on.

Pretože Billy bol zo všetkých súrodencov najuvravenejší, stal sa rodinným terčom. Bol vzdorovitým rebelom, už keď bol celkom malý. Vynucoval si pozornosť a negatívna pozornosť bola lepšia, ako žiadna. Agresívnou povahou získal presne to, čo chcel.

Billy patrí k tým deťom, ktoré majú hypersenzitívny obranný systém a sú rýchle v konaní, pričom ubližujú ľuďom alebo zvieratám a ničia veci. Mohol nadobro vyčerpať energiu svojich nepripravených adoptívnych rodičov, ktorí mohli každú chvíľu zistiť, že s takouto rozvratnou povahou nie sú schopní žiť.

Billy však vo svojich nových adoptívnych rodičoch našiel dôstojného súpera. Bol už tretím adoptívnym synom Sue a Garyho Richardsonovcov, ktorí deti ako Billy dobre poznali. Vedeli, že hlboko vo vnútri tohto vzpurného lotra je dieťa. Keď Gary prišiel domov, porozprával sa so všetkými tromi. Podľa sociálneho pracovníka nastal čas pre rodinné poradenstvo. Všetci sa tešili na to, ako s láskou a taktne prevedú toto dieťa od bolesti do šťastnejšej budúcnosti.

Allen - manipulátor

Allen prišiel do adoptívnej rodiny, keď mal desať rokov. Do domu Carterovcov vstúpil s úsmevom a podaním ruky. Už v tomto veku vedel, ako si získať ľudí. Vo svojej pôvodnej rodine mal postavenie manipulátora.

Allen, ktorý sa vyznal v spôsobe, ako prekľučkovať systémom nefunkčnej rodiny, skoro objavil, čo tu funguje - klamstvá a podvod. Vedel prekrútiť akúkoľvek udalosť, zakryť akúkoľvek pravdu, povedať akúkoľvek lož bez najmenších výčitiek svedomia. Z dosahu svojho tyranského biologického otca sa vedel vyšmyknúť takým presvedčivým rozprávaním, že nikto jeho slová nespochybňoval. Vedel, čo má povedať, aby vyzeral dobre, a tak sa aj správal.

Zakrátko Allen stratil schopnosť rozlíšiť pravdu od fikcie. Adoptívnej rodine trvalo istý čas, kým odhalili chlapcove maniere, pretože jeho výmyslom verili aj oni. Ukázalo sa však, že jeho nevinné spôsoby sú iba fasádou.

Allenova adoptívna rodina sa naučila, ako pozitívne reagovať na chlapcove klamstvá tak, aby z toho vyplynuli preňho dôsledky, ale súčasne aby sa v ňom rozvíjal pocit bezpečia. Časom si všimli, že jeho negatívne správanie ochabuje. Allenovi zostávalo síce vykonať ešte pár krokov, avšak adoptívni rodičia už cítili silný pocit zadosťučinenia, keď si uvedomili, že skoncovali s podstatným problémom v živote ich syna.

Christopher – poddajné dieťa

„Nič nevrav. Rob, ako keby sa nič nedialo.“ Koľkokrát počul Chris tieto slová od matky, najmä vtedy, keď sa nevrlý otec dotackal do kuchyne po ďalšie pivo.

Sedemročný Chris už úplne prevzal matkine obavy. Zaujal postavenie prispôsobujúceho sa dieťaťa. Ako abnormálne poddajné dieťa sa naučil, že ak má prežiť, musí mlčať. Uvedomoval si, že do písmena musí dodržiavať pravidlá nefunkčnej rodiny - neprejav akékoľvek sťažnosti, potreby alebo pocity.

Nezasväteným sa Chris zdal bezstarostný. Presne takto ho opísal sociálny pracovník. Do novej, adoptívnej rodiny si však prinášal skrytý hnev, hlboko uložený v srdci a mysli. Nikto to netušil, pretože nikto nevedel, čo cíti, alebo čo si myslí. Vlastne to nevedel ani sám. Naučil sa, že nemá myslieť ani cítiť. Porušenie tohto pravidla prinášalo bolesť.

Jedno z prvých rozhodnutí, ktoré prijali noví Chrisovi rodičia, bolo, že vytvoria model zdravej rodinnej komunikácie. Zverovali sa jeden druhému so svojimi pocitmi, otvorene sa rozprávali a nesúhlas vyjadrovali priateľsky.

Chris pozoroval túto láskyplnú rodinu a doširoka sa nad ním roztvorili krídla bezpečia a ochrany. Postupne si pozitívne pocity osvojil a rodine sa začal otvárať.

Carl, jeho adoptívny otec, bol nevýslovne šťastný, keď Chris začal vyjadrovať vlastné potreby: „Raz poobede som Chrisovi povedal, že už musí ísť domov. Predtým zvyčajne vyskočil a bez slova utekal do domu. V ten deň však došlo k prelomu. Najprv začal čosi neisto koktať, nevedel, ako zareagujem. Potom povedal: ‘Ešte som neskončil. Mohol by som ostať vonku trochu dlhšie?’ Môže sa to zdať nevýznamné a hlúpe, ale bolo to po prvý raz, čo protirečil tomu, kto ho o niečo požiadal. Vedeli sme, že bariéra sa začína rozpadávať.“

Alex nebol ako ostatné deti. Bol čudný. Nikto ho nemal rád a všetci ho odháňali. Sedával v triede, vydával čudné zvuky a vyslovoval urážlivé vety. Všetci boli toho názoru, že Alex je trochu podivný - všetci okrem chlapca samého. On presne vedel, čo robí.

Pre Alexa bolo veľmi dôležité, aby si vo vzťahoch udržiaval odstup. Zavčasu sa dozvedel krutú skutočnosť, že v rodine nemôže nikomu dôverovať. Uvedomil si, že ak v svojom rodnom dome koná čudne, nechajú ho na pokoji. Aby sa chlapec vyrovnal s emocionálnou a fyzickou bolesťou, ktorú mu spôsoboval krutý otec a ľahostajná matka, rozhodol sa, že sa stane rodinným „čudákom“.

V rodnom dome to fungovalo. Fungovalo to aj v škole. Takto si udržal odstup aj od pestúnov. Bola to taktika, ktorú sedemročný Alex doviedol do dokonalosti, aby sa vyhol akýmkoľvek pokusom o zblíženie. Udržiaval si od seba ľudí aj bolesť.

Podobne ako v predchádzajúcich príbehoch, aj v prípade Alexa ho jeho noví adoptívni rodičia chápali. Mali úžasnú schopnosť prejavovať lásku nepodmienečne - dokonca aj Alexovi v jeho najmenej roztomilých chvíľach. Dnes má Alex desať rokov a ešte stále prejavuje určité správanie, ktoré rovesníkov obracia k nemu chrbtom. Jednou z najšťastnejších chvíľ adoptívnych rodičov však bolo, keď chlapec dostal od susedov pozvanie na oslavu narodenín. V tomto malom kamarátskom geste pochopili, že Alex je už prijateľnejší. Bol na ceste k šťastnejšiemu a zdravšiemu životu.

Takéto deti každoročne prechádzajú dverami adoptívnych domovov. Svoje bolesti vysloviť nevedia, prejavujú ich správaním. Ak rodičia pochopia mechanizmus sebaobrany, ktorý deti používajú, budú mať v rukách lepší nástroj, ako sa prebiť cez vonkajšiu tvrdú ulitu do vnútra a pomôcť vyliečiť zronené vnútorné dieťa.

Nedávno sa istá adoptívna matka vyjadrila takto:

S manželom sme sa rozprávali o pokroku nášho päťročného syna. Napokon sme sa opýtali sami seba: „Kde by dnes bol, keby sme neboli pri ňom?“ Tá predstava nás skutočne pokorila a sme nevýslovne vďační, že sme dostali takúto ohromnú príležitosť.

Keď deti vstupujú do adoptívnych rodín, rodičia pri formovaní svojich očakávaní musia vziať do úvahy zdedenú genetickú povahu, talent a schopnosti. Rodičia musia mať tiež vedomosti o type rodinnej situácie, z ktorej ich staršie adoptované deti pochádzajú, a o mechanizmoch, ktoré si deti osvojili, aby prežili. Takéto možné mechanizmy zahrňujú: schopné dieťa; utiahnuté dieťa; bitkár; manipulátor; poddajné dieťa; čudácke dieťa.

Úryvok je zo slovenského prekladu knihy americkej autorky Jayne E. Schooler „Adopcia, vzťah založený na sľube“, vydavateľ Návrat domov, Bratislava, 1999. Vyšlo s láskavým zvolením vydavateľa. Upravené a krátené.

Uvedenú publikáciu si môžete objednať na adrese:

Návrat domov, Liptovská 10, 821 09 Bratislava, Slovensko,

e-mail: navrat@citygate.org

alebo na adrese: Návrat domů, Davídkova 93, 182 00 Praha 8