Cesta od pôrodnice domov

Prvýkrát som rodila v malej pôrodnici, ktorú sme si sami vybrali okrem iného aj preto, lebo umožňovali, aby sme boli v samostatnej izbe spolu s manželom a dieťatkom. Začala som rodiť v noci asi tri dni pred termínom, kontrakcie hneď po 5-7 minútach. Bolo to krátko po polnoci. Presunili sme sa do nemocnice, kde nasledoval normálny príjem, monitor, vyprázdnenie a ďalej sme boli ponechaní nášmu osudu. Chvíľu to pri presune vyzeralo, že sa pôrod zastavil. Našťastie potom postupoval normálnym tempom, bola som prvorodička, takže tempo pôrodu nebolo nijak závratné, aj keď ja som bola presvedčená, že všetko ide šialene pomaly a šialene bolestivo. Aby som mala pocit, že sa niečo deje (tak mi to bolo podané prítomnou pôrodnou asistentkou), tak mi pretrhli plodové obaly. Neviem, aký to malo vplyv na rýchlosť pôrodu, ale mala som pocit, že všetko bolí viac. Najhoršie boli vnútorné vyšetrenia, doteraz nechápem, prečo je treba strkať do ženy ruku snáď každú hodinu, a to práve v tej najbolestivejšej fázi kontrakcie. Kým začala 2. fáza pôrodu (asi 8 hodín od prvých kontrakcií), absolvovala som ešte jeden monitor, a potom už začal čas na tlačenie. Tak som tlačila ako o život skoro dve hodiny, ozvy miminka klesali a zase stúpali. V 2. fázi mi už prikladali kôli ozvám sondy na brucho asi každých 10-15 minút. Našťastie všetko dobre dopadlo, malý to v brušku aj bez ochrany plodovej vody ustál a s nástrihom som porodila svojho prvého syna.

Bola som šťastná, že mám zdravé dieťa. Časom mi však začali hlavou víriť myšlienky, prečo mi to vlastne pretrhli tie obaly? Klesali by ozvy, aj keby boli obaly vcelku a dieťatko by bylo chránené vakom plodovej vody? Tlačiť som chcela v polosede, ale oni ma presvedčili, že poležiačky mi to pojde lepšie. Ako to može ísť lepšie? No, po jeden a pol hodine v polosede, keď mi pri každej kontrakcii kázali tlačiť zo všetkých síl, som bola tak vyčerpaná, že som si na ten záver vcelku rada ľahla...

Druhý pôrod sa rozbehol nečakane v 37. týždni. Zozačiatku som bola presvedčená, že sú to len poslíčky, tak som sa naložila do vane, kde mi bolo fajn. Po čase ale bolo jasné, že je to pôrod, tak som chtiac-nechtiac vyliezla z vane a presunuli sme sa do pôrodnice. Tam už na nás čakala pomerne nepríjemná pôrodná asistentka, ktorá ma pri vystupovaní z auta poháňala slovami: „Poďte rýchlo, lebo vám odídem s výťahom!“ No, kontrakcie som mala asi po 2 minútach, tak mi to zrejme trvalo... Pred vyšetrovňou další spor pôrodnej asistentky s manželom o tom, či bude môcť ísť so mnou dnu, vraj by to mohlo vadiť ostatným matkám. „Veď tam žiadne iné matky nie sú!“ pre ňu rozhodne nebol argument. Boli tri hodiny ráno a v pôrodnici s tromi sálami nebola ani myš. Nakoniec ju manžel proste ignoroval, asistentku nechal stáť pri dverách a vošiel dnu.

Pred vyšetrením bolo treba vyplniť formuláre, takže miesto sledovania, ako sa miminku darí, sme diktovali naše tituly, bez toho zrejme pôrod nebude. Konečne bolo všetko vyplnené, podpísala som prehlásenie, že súhlasím so všetkým, čo so mnou budú robiť. Naša výhrada, že nie som v stave niečo podpisovať, nám bolo doporučené, že môžeme ísť inam. Tak sme podpísali. Pôrodná asistentka sa ešte raz kôli niečomu pohádala s manželom, a konečne ma teda mohla vyšetriť. „Veď vy už rodíte!“ No, to je teda pre mňa novinka... Takže rýchlo zavolať doktora, odviezť na ma sál, a do pár minút bol druhý syn na svete. Chcela som ho hneď priložiť, ale stretla som sa iba s údivom: „On teraz vôbec nebude piť, nevládze.“ A už ho odnášali do inkubátora. Mňa čakalo dlhé šite, zase ma nastrihli...

Na izbe som sa po chvíli cítila pomerne silná, a chcela ísť za synom. Bol v inkubátore, na ohrievanie. Chcela som ho k sebe, ale vraj to nejde, ešte by neudržal teplotu. Tak som sa aspoň snažila tam chodiť čo najčastejšie a zakaždým som sa pýtala, kedy ho dostanem k sebe. Trvalo to skoro dva dni. A zase som po čase premýšľala, nakoľko bolo ono dohrievanie nutné. Prečo som si ho nemohla ohriať sama pod perinou? Je žena po pôrode skutočne infekčná, ako mi povedali?

Keď som otehotnela tretíkrát, bolo mi jasné, že by som chcela pôrod prežiť tak prirodzene, ako by to len šlo. Mal to byť môj posledný pôrod, a chcela som ho konečne tak, ako to príroda naplánovala. Žiadne pretŕhanie plodových obalov, žiadne neprirodzené polohy. A po pôrode hneď miminko na brucho, priložiť, nechať dotepať pupočník a miminko ohrievať vlastným teplom. Manžel nadhodil: „A nechcela by si rodiť doma?“ Nie, na to som sa necítila. Veď predsa musí byť možné rodiť v pôrodnici a pritom podľa vlastných predstáv! Tak som sa vrhla do zbierania informácií o pôrode a okamžikoch po pôrodu. Postupne som si začala pripravovať pôrodný plán. Svoje predstavy o pôrode som vysvetľovala manželovi, konieckoncov, potrebovala som niekoho, kto by „dohliadal“ na dodržiavanie môjho pôrodného plánu.

Lenže ako som sa postupne snažila do manžela nahustiť čo najviac poznatkov o priebehu pôrodu, došlo mi, že manžel by pri mojom ideálnom pôrode nemal byť moja osobná ochranka. Ja ho tam chcem ako manžela, má to byť človek, ktorý si má príchod nášho diaťatka na svet vychutnať a nie strážiť všetkých okolo, aby mi preventívne nepichli niečo, po čom netúžim. A, konieckoncov, manžel nie je lekár, takže ak pôrodník vyhlási: „Tak, a teraz už musím nastrihávať, pretože inak sa vám manželka strašne potrhá...“, manžel nemôže vedieť, či je to skutočne tak, či nás lekár len nemanipuluje do svojich zabehnutých koľají. Tak vo mne postupne začala rásť myšlienka, že by som k pôrodu chcela ešte niekoho, nejakú pôrodnú asistentku, ktoré presne vie, ako má prirodzaný pôrod vyzerať, aby vedela skutočne posúdiť, čo je normálne, a kde už naozaj niečo hrozí. Logicky to teda musela byť pôrodná asistenska, ktorá okrem práce v pôrodnici chodí aj k domáciom pôrodom, tá predsa najlešie vie, ako vyzerá pôrod bez medikácie.

Tak som oslovila pani Menčlovú, bola veľmi milá a ochotná ma vziať „pod svoje krídla“. Prešli sme si moje predchádzajúce pôrody, čo sa mi na nich páčilo, a čo nie, moje aktuálne tehotentsvo, kontrolovala môj zdravotný stav, sledovala ozvy miminka. Moje tehotenstvo prebiehalo úplne normálne, absolvovali sme nejaké vyšetrenie aj naviac, aby sme si boli čo najviac istí, že je všetko v poriadku a normálnemu pôrodu nič nestojí v ceste. Bohužiaľ mi ale vysvetlila, že hoci so mnou do porodnice bude môcť ísť, ak to nebude porodnica, v ktorej pracuje, nebude mať nijaké právo do porodu zasahovať, viesť ho.

Ďalšia věc, ktorá ma prekvapila bola, že mi začala vysvetľovať, čo robiť, keby som náhodou nestihla do porodnice dojsť, keby som rodila doma bez odbornej asistencie. Niežeby som sa na to chystala, ale došlo mi, že má vlastne pravdu. V dnešnej dobe sa na pôrodnice a lekárov tak spoliehame, že zabúdame, že sa nám nie vždy ich okamžitej pomoci dostane. A tak vlastne rodička, ktorá úplne normálne trávi prvú porodnú dobu doma netuší, čo vlastne robiť vo chvíli, že dojde k náhlej zmene. Vie iba, že sa má rýchlo dopraviť do nemocnice, ale čo ak to v danej chvíli nie je možné? Ďalej väčšinou jej vedomosti nesiahajú, veď predsa sa pôrodnicou všetko vyrieši a ona nemusí nič viac vedieť. Tak mi napadlo, že ženy, ktoré sa pripavujú na pôrod doma a o pôrode sa snažia naučit čo najviac, aj keď nakoniec porodia v pôrodnici, prisupujú k narodeniu svojho dieťaťa zodpovednejšie než tie, ktoré sa spoliehajú na to, že „veď lekári v pôrodnici vedia, čo majú robiť.“ Toto ma postupne priviedlo k tomu, že hoci som ešte pre to nebola úplne rozhodnutá, začala som sa pripravovať na pôrod doma. Chcela som poznať komplikácie, ktoré sa počas pôrodu môžu vyskytnúť, chcela som vedieť, ako rýchlo ich dokážu odhaliť lekári v pôrodnici a ako rýchlo pôrodná asistentka pri domácom pôrode. Chcela som vedieť, čo s tou komplikáciou dokážu urobiť v pôrodnici, a čo asistentka doma. A kupodivu som zistila, že za prvé – je veľmi málo komplikácií, ktoré prichádzajú okamžite. Tie, ktoré prichádzajú pozvolna, dokáže asistentka pomerne rýchlo odhaliť, pretože v danej domácnosti je len jedna rodička a pôrodná asistentka sa jej može plne venovať, takže častokrát odhalí takúto komplikáciu vlastne skôr, než by na to prišli v pôrodnici. Buď s tým dokáže niečo urobiť sama, alebo nie. (Tu by som chcela podotknúť, že pôrodné asistentky neprichádzajú k pôrodu nevybavené, ale naopak, majú so sebou pomerne rozsiahlu výbavu, vďaka ktorej si mnohými komplikáciami poradia samy.) V tom prípade proste normálne pôjdeme do pôrodnice. Za druhé – komplikácie, ktoré prichádzajú náhle, dokážu tiež čiastočne vyyriešiť, čiastočne „pozdržať“ do doby, než sa urýchlene dostaneme do nemocnice. A za tretie – áno, sú komplikácie, ktoré sú veľmi náhle, a ktoré môžu končiť smrťou matky, a s ktorými sa doma prakticky nedá nič urobiť. Ja sama som našla takýchto komplikácií len pár, a sú jednak tak vzácne, že sa prakticky rovnajú nule, a jednak tak závažné, že by s veľkou pravdepodobnosťou končili smrťou aj v pôrodnici. Na druhú stranu som zistila, že pôrod doma zdravej ženy po normálnom tehotenstve bez typických nemocničných zásahov je pre ženu a dieťa bezpečnejší, než ten v pôrodnici (najmä ak nerodí prvýkrát), a to mi bohate vyvážilo isté znevýhodnenie domáceho pôrodu pri tých veľmi náhlych komplikáciách.

Tak som sa teda pripavovala aj na domáci pôrod. Chystala všetky veci, ktoré budeme potrebovať, zbalila tašku do pôrodnice, odmerala čas, za ktorý sa autom dostaneme z domu ku vchodu do pôrodnice. A čakala, čo bude, ako sa k tomu postaví moje telo a miminko, či mi umožnia porodiť doma, alebo pôjdeme do pôrodnice. Odjazd do pôrodnice sme pritom nebrali nijak tragicky, boli sme pripravení aj na variantu ambulantného pôrodu. Keby bolo všetko v poriadku, mali sme pripravený revers, aby som bola doma čím skôr. A ak by bolo treba, zostala by som v pôrodnici, kým by nebolo všetko v poriadku.

Keď konečne ten deň nastal, prišla k nám domov naša pôrodná asisitentka aj so svojou kolegyňou. Všetko šlo ako malo, obe pôrodné asistentky sa mi venovali presne tak, ako som potrebovala, pomáhali mi hľadať polohy, pri ktorých sa miminku lepšie zostupovalo, sledovali mňa, sledovali miminko, ako sa mu v brušku darí. A ráno, po noci strávenej kontrakciami, sa u nás doma narodila naša dcérka. A ja som konečne prvýkrát mohla mať hneď po porode na hrudi svoje miminko tak dlho, ako som chcela. Mohla som ju hneď priložiť, mohli sme nechať dotepať pupočník. Ja som pri porode konečne nebola nastrihávaná ani šitá, nikto mi po pôrode nepichal preventívne oxytocín. Žiadne nemocničné baktérie, žiadni cudzí ľudia v kontakte s dieťatkom. A po pôrode som mohla ísť do svojej sprchy a do svojej postele. A sem mi aj dcérku hneď doniesli, vložili ku mne pod perinu, kde som sa z nej mohla tešiť.

Nasledujúce tri dni prichádzala jednak pani Menčlová, aby skontrolovala, či je so mnou všetko v poriadku, a jednak náš pediater, ktorý kontroloval dcérku. Tretí deň jej vzali krv na zistenie metabolických vád a „oficiálne“ nás prepustil z pôrodnice :-)

Po domácom pôrode sme s manželom mnohokrát počuli, akí sme dielom odvážni, dielom kaskadéri. Zvlášť po treťom pôrode si takto nepripadám, naopak, keď to teraz zhodnotím, oveľa viac som riskovala predtým, keď som o pôrode vedela tak málo. Pri tomto domácom pôrode som predsa „neodvážne“ volila tú možnosť, ktorá je pre mňa a moje dieťa tá nejprirodzenejšia a najbezpečnejšia. A až na tomto pôrode, keď sa naň spätne pozriem, by som nechcela zmeniť vôbec nič.