Neštovice nejsou k smíchu

V detstve som vlastne neprekonala žiadne typické detské choroby a tak sa vlastne "teším" ako ich budem prekonávat spolu s mojimi detičkami. Ani sama neviem ako je to možné, pretože som normálne navštevovala všetky kolektívné zariadenia a ani moja imunita nebola tak neoblomná, pretože vsetky možné virózy a angíny mi trpčili detstvo dosť často.

Len ovčie kiahne, teda neštovice už mám za sebou a bohužial spomienka na ne mi nebude príjemná nikdy.

Moje druhé tehotenstvo bolo od začiatku rizikové a neužívala som si ho tak fantasticky ako to prvé, ale to by nebola žiadna tragédia. Synček sa mi narodil po idukcii a ako je pre moje dietka typické, nebol to žiaden drobček, ale chlapík ako hora. V podstate bolo všetko v poriadku a porod bol rýchlý a my s manželom sme prežívali chvíle šťastia. Kojenie mi išlo hladko a to bola pre mňa asi tá najvačšia odmena, pretože prvý krát to bola obrovská drina.

Druhý deň po porode som si objavila taký malý pľuzgierik na prstoch na nohách, vravela som si, že sa mi znova zhoršil ekzém a neprikladala som tomu nejakú váhu. Večer som dostala horúčku a sestrička mi vravela, že je to k naliatým prsiam a dala mi paralen, tvrdila som jej, že som prvý krát nemala ani zvýšenú teplotu a to som mala prsia ako beton. Uistila ma, že každý porod je iný. Ráno som sa prebudila s výsevom pupienkov skoro všade aj keď to nebolo zase nijak dramatické, zdesila som sa a utekala za sestrou. Neskor prišiel ošetrujúci lekár a rozhodli sa privolať na konzílium doktora z kožného. Moja psychika začala byť veľmi krehká a samozrejme ma desilo, že by to mohlo byť niečo infekčné a ja ohrozujem svoje miminko a samozrejme aj ďaľšie dve, ktoré boli so mnou na izbe. Po telefonáte s maminkou, ktorá bedákala, že mám iste kiahne-neštovice, nech niečo so mnou robia, kedy som skoro hysterickú maminku ukľudňovala, som vážne dostala veľký strach. Pupienky som mala už i na prsiach a ozaj som bola v rozpakoch, či mám dieťatko vobec kojiť. Detská lekárka ma ukľudňovala a ubezpečovala, že kojiť mám. Kožná doktorka ma prezrela a skonštatovala, že je to celková alergická reakcia. Spýtala som sa, že na čo, dostala som vlastne iba čípok na vyvolanie. Vravela som, že som ho mala aj prvý krát a nič mi nebolo.

Pani doktorka doslova s úsmevom povedala, že predsa to niečomu pripísať musíme. Vyslovila som obavu z infekčnej choroby, obavu o svoje i ostatné bábatká, ale pani doktorka bola v kľude. Naordinovala mi dietu a kortizonovú infúziu(ako som už za moju kariéru ekzematičky zistila, že kortikoidy sú trošku taký "všeliek" v kožnom lekárstve, ale zrovna u neštovíc sú kontraindikované).

Štvrtý deň sa moj stav ešte zhoršil a psychicky už som bola na tom o dosť horšie, navyše mi kamarátka po telefóne tvrdila, že mám iste neštovice a ja som ju uisťovala, že je velice premúdrelá ako moja mama a pritom pani doktorka ma videla a vravela.....

Synček dostal kalmetizáciu a z hľadiska pediatra bol na prepustenie. Na vizite som vravela, že moj stav sa zhoršil a tak privolali znovu konzílium. Tentokrát to bol mladý pán doktor a ten mi pre veľký úspech dávku kortizonovej infúzie zvýšil a uvažoval o mojej hospitalizácii na JIP oddelení kožného. Ovšem znovu uistenie, že nič infekčného to nebude.

Konečne niekto z vizity vyslovil úžasnú myšlienku, že by ma hádam niekto z infekčného predsa mohol vidieť. Utrela som si slzy a hybaj na infekčné. Tam na mňa mrkol doktor a pýta sa, či som prekonala neštovice a ja, že teda pravdepodobne nie. Privolal si na pomoc o niečo vačšiu kapacitu, asi aj tú najvačšiu a tak sa zhodli, že mám neštovice.

Vydesená k smrti som sa pýtala, že čo mám robiť, odpoveď bola, že kojiť možem a ešte mi urobia odbery. Brali mi krv a bol to piatok, vraveli, že to urýchlia a výsledky budú UŽ v útorok. Nezdá sa vám to ako zo zlého filmu??? Ja na oddelení šestonedelia, spolu s inými mamičkami a ich bábatkami s pravdepodobne z jednou z najviac infekčných chorob a poslali ma naspať, že výsledky budú v utorok. Po ceste ako si tak kráčam plačúc na šestonedelie som stretla detskú ošetrujúcu lekárku a porozprávala som jej ako som pochodila. Tá už chudinka skoro zkolabovala a naraz všetko konečne dostalo spád, výsledky boli zrazu asi tak do dvoch hodín, ale i tie boli pre mňa hrozné. Pani doktorka ma prosila aby som zatiaľ, kým to nie je 100% potvrdené nešírila zbytočne paniku. Len mi akosi zabudla povedať ako. Čo asi vravieť spolubývajúcím mamičkám, ktoré už tiež majú strach o svoje dietka? Tváriť sa, že mi nič nie je, alebo nič neviem to hádam ani nešlo. Pani doktorka mi prišla oznámiť, že výsledky potvrdili neštovice a zrazu vypukla panika. Najskor, že ma preložia na nadštandard, akože izolácia, potom, že ma hospitalizujú na infekčné.....V rýchlosti som sa balila a medzi tým prišiel manžel, ktorý si nás povodne chcel odviesť domov. Za chvíľku sa detská lekárka vrátila s tým, že mi syna musí odniesť a idú ho hospitalizovať na detské infekčné oddelenie a ja za ním nemožem, kým budem infekčná. To ako mi odvážajú drobčeka a ja sa pozerám ako by to ani nemohla byť pravda, bol hádam ten najhorší zážitok v mojom živote.Ďakujem za to, že tam v tej chvíly bol so mnou manžel, že som svoj hysterický plač mohla tlmiť v jeho náručí. Ja ani neviem ako popísať svoje pocity tak, aby si niekto nemyslel, že som obyčajná hysterka, ale keď vám berú niečo, čo bolo eště pred chvíľkou súčasťou vašeho tela a aj po tom, čo sa stalo samostatným človiečikom, však bolo neustále s vami a zrazu je preč a vy za ním nemožete...Je to hrozný pocit a bohužiaľ asi naň nezabudnem do konca života. Od tej chvíľe viem, čo je to za pocit, keď niekto povie, že mu krvácalo srdce, pretože mne vtedy krvácalo celkom určite.Detská lekárka sa ma snažila ukľudniť, že ono to mimnko ešte stejne nevie nič, akože kde je a s kým je. Tak som akosi z odstupom času premýšľala, či si ten blud pani doktorka naozaj myslela, alebo ma len chcela akosi ukľudniť, neviem. Z nemocnice ma zrazu velice rýchlo vypakovali aj s flexilou v ruke a vraj sa mám natierať tekutým pudroma a odstriekaváť mlieko.

Vravím, ale ja ani neviem ako, kojila som staršieho syna, ale nikdy som nepotrebovala odstriekávať. Odpoveď bola, to sa naučíte. Takže miesto slávnostného príchodu domov, kde nás čakal natešený starší braček s babičkou, som sa zo zaprením všetkých síl, bez plaču snažila vysvetliť staršiemu synovi, prečo nemá doma bračeka na ktorého sa tak tešil a ktorého sme mu predsa sľúbili. Úžasne mi pomohli rady laktačnej poradkyne. To ona mi vysvetlila, akú odsávačku kúpiť, ako odsávať, aby som mala mlieka čo najviac. Takže doma som sa natierala pudrom a odstriekávala po 1,5 hodine cez deň a po dvoch v noci a manžel nosil mlieko 2x denne do nemocnice drobčekovi. Som veľmi vďačná mamine, že sa mi starala o domácnosť a syna a manželovi za veľkú oporu, bez nich by som to vživote nevydržala. Ono mi totiž bolo naozaj zle, mala som horúčky a pupienky všadě i tam kde to bolo i bez pupienkov veľmi, ale veľmi citlivé... Ale to všetko by sa dalo vydržať, len ta bolesť v duši, tá bola ukrutná. Nemohla som sa ani pozrieť na fotky drobčeka.

Potrebovala som sa čo najskor uzdraviť, aby mohol byť so mnou v kontakte. Povedali mi, že až nebudem infekčná, ale ako ja laik si možem dovoliť rozhodnúť kedy už nie som infekčná? Chcela som syna čo najskor držať v náručí, ale bála som sa, aby som mu eště viac neublížila. V myšlienkách sa mi odohrávali tie najhoršie scénáre, čo sa zdravia syna týkalo. Bála som sa ako to všetko dopadne a samozrejme mi nedalo nezistiť si následky neštovíc na novorodencoch. Bohužial som bola ja infekčná asi v tú najhoršiu dobu, akú som mohla byť.

Pľuzgiere sa mi začali plniť krvou, horúčka neklesala a tak nasledovala pohotovosť a znovu infekčné. Syna už mohli prepustiť a tak putoval k babičke a ja som bola aspoň trošku kľudnejšia, že je u niekoho, kdo ho má veľmi rád a pochová ho, pohľadí vždy ako bude treba. To patrí zase vďak druhej obetavej babičke, ktorá sa niekoľko dní z veľkou láskou starala o týždenné vnúčatko. Bohužiaľ som ja musela zatiaľ doma riešiť, ako syna poslať preč, aby v prípade, ak sa u neho prejaví choroba, nebol zase hrozbou pre mladšieho bračeka on. Keď už konečne moj stav dovolil a mohla som syna znovu držať v náručí, mala som naozaj veľkú trému. Bála som sa, či sa vráti k prsu, či na mňa nezabudol, či ma vobec bude mať rád(viem, že to znie divne, ale ja vtedy s nalomenou psychikou a v šestonedelí....). Keď som ho po tej pre mňa ukrutne dlhej dobe priložila k prsu a on sa prisal a ťahal a ťahal ani som nedýchala a len mi ticho stekali slzy po tvári. Aj keď sme spolu ešte potom viac krát bojovali, čo sa kojenia týká, nakoniec hádam všetko dopadlo relatívne dobre. Syn neštovice pravdepodobne neprekonal a ja už možem iba premýšľať, či silný atopický ekzém, alergie a opakované herpetické infekcie nejako súvisejú s jeho nie zrovna šťastným štartom do života. Preto som písala, že syn neštovice neprekonal pravdepodobne, pretože sa to nejako nezistilo s určitosťou. Podľa výsledkov z opakovaných odberov, mi pani doktorka nedokázala povedať, či chorobu prekonal, či je výsledok ovplyvnený protilátkami, ktoré dostal. Dokonca aj v inkubačnej dobe sme riešili pupienky, ktoré neboli potničky, ale ani typické neštovice. Nakoniec však všetko v podstate dopadlo dobre, pretože následky mohli byť fatálné.

Taká je moja skúsenosť s neštovicema a doteraz ľutujem, že som v tej dobe nevedela, že nejaké očkovanie existuje, ak vobec už existovalo.