Ďakujem za odpoveď
Ďakujem Vám obidvom veľmi pekne za povzbudenie.
Človeka poteší, keď vie, že nemá také pocity sám. Pevne verím, že to naozaj chce len čas a že si nakoniec s tým novým človiečikom na seba zvykneme. Aj keď zatiaľ počas jedného dňa dokážem voči dcérke cítiť aj veľkú lásku aj veľkú zlosť či nervozitu. Niekedy mám pocit, že jej už dokážem poskytnúť potrebnú starostlivosť (kúpanie, prebaľovanie a pod. sme už zvládli), ale nedokážem jej dať takú lásku ako by si zaslúžila a potrebovala. Mám proste pocit, že ju nemám dosť rada. No a o pár hodín, keď mi spinká v náručí, rozmýšľam zase úplne inak. Potom si vyčítam, že som už dva týždne strávila zbytočným trápením sa a nedokázala som si vychutnať tie dni, ktoré sa už nikdy nevrátia. No ale snáď to už bude čím ďalej tým lepšie. Veľmi mi pomáha aj to, že som pochopila, že väčšinu vecí, ktoré som sama alebo s manželom robila pred jej narodením, sa dajú robiť aj naďalej, len sa trošku treba prispôsobiť novému členovi rodiny. Nemusím sa teda báť, že už nič nebude ako predtým. Takisto mi došlo, že aj predtým som nemohla robiť vždy to, čo som chcela, ale musela som sa prispôsobovať iným ľuďom, práci, škole a pod. A keď teraz nemôžem spať, lebo malá plače, snažím sa opakovať si, že aj predtým som nespávala napr. kvôli učeniu na skúšky. A predsa len prispôsobovať sa vlastnému dieťatku je krajšie. Ešte raz vďaka.
Zuzana
Odpovědět