Re: Popôrodný strach

Ahoj Zuzka, ja sama sa tiez cudujem, preco sa vsade pise o tom,ako ta zaplavi krasny pocit ked pocujes po prvy krat plac svojho dietata. Pravdupovediac, mna zaplavil skor pocit ulavy, ze uz skoncili bolesti a k malemu cloviecikovi , ktoreho som priviedla na svet som mala respekt. Ked mi ho priniesli ukazat, nenapadlo ma, ze by som si ho mohla chytit a podrzat pri sebe, proste bol to pre mna malicky cudzinec a nas vztah sa musel vybudovat. Nic nebolo tak, ako som to citala v knizkach.
Ked moja mama, ktora mi bola s babatkom pomahat, po prvom tyzdni odisla domov, zrazu som bola bezradna a presvedcena, ze to nezvladnem, ze nebudem vediet co treba robit, proste som si neverila. Citala som, ze sa s dietatkom treba rozpravat, tak som do maleho hustila a hustila, az kym som si nevsimla, ze zaspal a podobne. Tiez som nevedela, ci robim spravne to a to, vtedy a vtedy. A pamatam sa, ze nasa najhorsia noc bola, ked malo moje dieta presne 14 dni, preplakal celu noc a ja som si az vtedy uvedomila, ze to nepojde dospat...
Je to v urcitom zmysle krizove obdobie, si po velkej fyzickej zatazi, nemozes si odpocinut, nemozes sa odputat a utiect, zodpovednost za novy zivot...Neboj sa, to sa vsetko casom zlepsi, iba musis vydzrat. V mojom pripade fungovalo, ze som si uvedomila,ze je to vsetko iba v mojich rukach (vsetka cest manzelom, co v noci vstavaju, ja by som nevedela spat, kym dieta place) a ze nemam inu moznost, iba to zvladnut. Postupne veci prestanu byt nove, ziskas urcitu rutinu a nebudes stresovana, ci to robis dobre...Ja som tiez par krat chcela iba spat a spat a o nicom nevediet, to je iba reakcia na novu situaciu.Neboj Zuzka, zvladnes to, lebo je to tvoje dieta a ty si jeho mama, coskoro sa uz na terajsie stavy nebudes pamatat a budes si uzivat svoje krasne miminko. Je pravda, ze prve tyzdne su tazke. To, ze boli sucastne aj krasne si v tom zhone a unave nestihnes ani uvedomit.Ale su.
Zelam ti vela stastia