Jak se rodí ve Švýcarsku

Neviem kolko zien je na svete, ktore sa rozhodli nemat deti ale urcite je na svete viac zien, ktore sa deti rozhodli mat. A pokial mozno aspon dve a ak to okolnosti dovolia, tak aj tri alebo viac. Pri kolkatich skoncim ja, este presne neviem, ale jedno viem urcite, toto prve je tou najuzasnejsiou udalostou, ktora sa mi v mojom zivote prihodila.

Pred troma rokmi som odisla do Svajciarska, kde som sa rozhodla zit s mojim priatelom. Pred rokom, v maji - case plnom lasky, sme si povedali “ano” a po uzasnej septembrovej dovolenke na Sicilii s nasim dvojkolesovym tatosom - Honda Paneuropean - som otehotnela. Z rozpravania a vlastnej skusenosti (mala som moznost byt pocas kontrakcii pri mojej kamaratke, ked rodila svoje druhe dieta) som vedela, ze pristup lekarov a personalu na Slovensku je k zenam-rodickam dost neosobny, a preto som bola velmi zvedava s cim sa stretnem tu.

Od prveho dna, kedy sa tehotensky test ukazal pozitivny, som pravidelne zacala chodit na kontrolu k velmi milemu gynekologovi, ktory kazdu moju otazku s kludom zodpovedal a zakazdym pridal aj zopar rad. V jeho privatnej ordinacii vzdy hra prijemna hudba, sestricky sa usmievaju a vsetko plynie bez stresu a nekonecneho cakania. Na kontroly so mnou chodieval aj moj manzel, ktory sa na nasu ratolest nesmierne tesil, a preto chcel byt plne informovany o vsetkom, o com sa len dalo. Ked sme 1.krat videli nase drobca na monitore ultrazvuku, boli sme skutocne dojati. Ten zazrak, ktory rastol v mojom bruchu je skutocne zazrak, za ktory som maticke prirode nesmierne vdacna. Od lekara sme dostali tiez videokazetu, na ktoru nahraval kazde ultrazvukove vysetrenie, takze mame uzasnu pamiatku na nase 1. tehotenstvo.

Snad ako kazda matka, tak aj ja som kazdy den premyslala o nasom drobcekovi, ci je mu v tom mojom bruchu dobre. A ked sme po prvy krat poculi udery srdiecka, zacalo sa pre nas zoznamovacie obdobie s nasim potomkom. Denne sme sa rozpravali, alebo spievali alebo pocuvali Mozarta, pripadne si citali z rozpravkovej knizky. Neskor sme pridali aj masirovanie bruska, na co sa nam zvnutra nasa zubrienka ozyvala pravidelnymi kopancami.

Na porod sme si vybrali privatnu kliniku, v ktorej to vyzera skor ako v hoteli, nez v nemocnici. Personal je tam na profesionalnej urovni a clovek sa tam stretava s usmevom na perach aj u upratovaciek. Vladne tam neopisatelny pokoj a riadia sa tu heslom, pre matku-rodicku vsetko, nech to stoji cokolvek, len aby sa dietatko a mamicka citili dobre. Vdaka privatnemu poisteniu som mala teda moznost vychutnat si 6 dni v jednopostelovej izbe s balkonom a televizorom (prepych, o ktorom sa mi v zivote ani nesnivalo) a s fantastickou stravou (co sa neda povedat o nemocniciach na Slovensku).

Cele tehotenstvo prebiehalo dobre. Nemala som ziadne ranne nevolnosti, akurat ma zo zaciatku zmahala unava a ku koncu to bola nespavost zmiesana s nedockavostou. Az konecne prisiel ten Den.

Porodne bolesti mi zacali v noci okolo 2.30 hod. Neboli silne a ani som si nebola ista ci je to ono, takze som isla este trochu spat, ze keby to na mna nahodou skutocne prislo. Okolo 6-tej sa mi to uz prestavalo pacit, tak sme volali Hebamme (porodnej asistentke), ze ci je to ono. No a ona poradila vanovy kupel a ze jej mam potom zavolat. Ak budu bolesti silnejsie, tak zacina porod a ak nie, tak nic. A tak sa stalo. Lenze mne v tej vani bolo tak dobre, ze to nebolo ani horsie ani lepsie. A tak sme jej opat zavolali a ona ze nech sa ozvem o 12.00 hod, ze ako mi je. A tak moj manzel odfrcal do prace a ja som si isla urobit ranajky a poupratovat kuchynu. Bolesti sa zacali stupnovat a tak som zacala predychavat...medzi tym uz volal manzel z roboty, ze ako mi je a ked pocul, ze uz "fucim ako taka masinka" tak nasadol na spiatocny vlak. Do nemocnice sme dorazili o 11.00 hod, Hebamme najskor pustila prijemnu hudbu na zlepsenie atmosfery, potom ma napojila na CTG a tam uz ficali krivky ako Alpy a mna zacinalo pekne tocit. Povodne som chcela aspon 1.dobu porodnu stravit vo vani (uvazovala som totiz nad porodom vovode), ale kym sa naplnila, tak uz sa nasa dcerka Nina tlacila na svet a o 13.58 hod nam svojim placom oznamila svoju pritomnost. Popravde povedane, tie posledne minuty som si myslela, ze ju uz nevytlacim, ale uz som si tak zelala mat to za sebou a mat Ninku v naruci, ze som tlacila ako diva az som sa zacala trhat a na povel Hebamme, ze mam prestat som mala co robit, aby som netlacila. Lekar vdaka velkemu skolskemu festivalu v meste nestihal prist na cas, takze ma odrodila Hebamme a on uz len pozasival, co bolo treba a skonstatoval, ze na prvorodicku som rodila dost rychlo. Takze aj napriek strachu, ktory som z porodu mala sme to hravo zvladli a pohlad na to drobca zahnal vsetky bolesti a negativne pocity. Manzel ma pocas porodu ofukoval kolko len vedel, utieral mi pot z cela a pomahal mi tlacit. Myslim, ze bol z toho chudak tiez dost mimo. Neviem, ci sa uz aj na Slovensku a v Cechach stava viac pravidlom, ze sa manzel moze zucastnit porodu. Tu je to snad nepisany zakon a zeny si tu nevedia dost dobre predstavit, ze by tam ten manzel nebol. Uprimne povedane, kazdemu buducemu tatovi by som to dala zakonom, ze sa musia porodu zucastnit ak si to ich manzelka zela. Nech su nie len pri tvoreni ale aj pri rodeni, ved sa to predsa tyka aj ich, no nie ?! Obcas moze ich pritomnost liezt aj na nervy, ale kazda matka oceni, ked sa tam ten taticek niekde v blizkosti nachadza (pokial to vsak nie je totalny blbec).

Apgardovej skore mala Ninka 8, 9, 10, takze sme si vydychli. Na hodinu sme sa vsetci traja ulozili na velikanskej posteli a vychutnavali prve minuty nasho spolocneho zivota. Potom ju manzel okupal v takom smiesnom kybliku, kde bola cela ponorena do vody, akurat hlava jej z nej trcala, obliekol ju a ja som sa medzi tym dala tiez doporiadku. No a po vsetkych upravach sme sa konecne dostali na izbu, kde sme mali uplny pokoj od vsetkych, takze sme mohli v klude relaxovat a kochat sa z nasej malej slecny. Po dvoch dnoch Nina dostala kojenecku zltacku a zapal ocnych spojiviek. Ja som mala problemy s kojenim, az som mala z toho popraskane a krvave bradavky, ale vdaka jednej super Hebamme som sa z toho dostala. Zltacku uz mame za sebou a aj ocko je uz vyliecene. Ninka je taky maly spachtosko. Na kojenie sa budi priblizne kazde 2,5 hodiny ale niekedy zaspi aj na 4-5 hodin. Spi viac cez den ako v noci. V noci sa budi kazde 2-2,5 hodiny, takze som dost unavena.

Snazim sa to trosku dospat cez den, ale nie vzdy sa mi to podari. Ale da sa povedat, ze uz si akosi na to ponocovanie zvykam. V porovnani s babatkami, ktore mame okolo nas, je Nina velmi dobra a myslim, ze aj spokojna. Place velmi malo, akurat ked je hladna alebo sa citi sama. Najlepsie sa citi na mojej alebo manzelovej hrudi. Vtedy je uplne spokojna. Je velmi sava. Stale by nieco cucala a tak si cmula pästicku, alebo tricko...Minule sa snazila cucat z manzelovej bradavky a bola dost sklamana, ze tam nebolo mlieko.

Niekedy ma vsak aj zle dni. Uz hodinu po kojeni sa tvari nespokojne a nevieme, ci je hladna alebo len akasi nespokojna. Obcas dostane zachvat placu, ktory tiez zatial nevieme odhadnut k comu patri. Zopar "mundrlantiek" mi radi dat jej cumel, ale rozhodne sa mi do toho nechce. Cumel je pre mna ta posledna stacia, ked uz uplne vsetko zlyha. Ked ju prilozim k prsu, tak prve 3-5 minut papa poriadne a potom zacina zaspavat az zaspi uplne. Takze maximalne papa 5-8 min. Niekedy sa zda, ze jej to staci, ale niekedy uz po 1/2 hodine zacne mravcat a cmulat si pästicku. Ale ked jej ponuknem prso, tak si len tak 2-3 krat cucne a nic a tvari sa nespokojne aj nadalej. No a vzdy po jedeni ju trapi brusko. Niekedy si zelam, aby som bola daka jasnovidka, aby som vedela, co ju trapi a nelamala si tu tak donekonecna hlavu nad tym, ze co tie jej mrnkania, placlivost a obcasne vresky znamenaju. Snad sa mi na to casom podari prist.

Manzel je z nej uplne na makko. Po porode sme obaja mali daku melancholiu od stastia ze ju mame. Taky sme boli obaja dojati, ked sme ju videli, ze sa nam chcelo z toho plakat. Mna ta melancholia drzala zopar dni a niekedy som plakala uplne bez priciny a myslela som si, ze mi sibe. Ale bola som na to z mudrych knih pripravena, takze som to zvladla. Teraz sa uz citim uplne super, az na tu unavu. Ale verim, ze aj to sa casom podda.

Nina je asi to najkrajsie, co sa mi za posledne roky v zivote pritrafilo a uprimne povedane, vobec si neviem predstavit, ze by som ju nemala. Nikdy som si nevedela dobre predstavit, aka velka dokaze byt laska rodica k svojmu dietatu, ale teraz to zacinam uz uplne chapat. Ta laska je obrovska, krasna a nekonecna.

A tak odkazujeme vsetkym, deti su nielen nasou buducnostou ale predovsetkym usmievavym slnieckom.