Aspon uz viem, co mi je.

Zdravim.

Po asi polhodinovom preklikavani sa som sa dostal na tuto stranku, dost co som sa divil, ako krasne na mna pasuje vacsina priznakov, este vacsie prekvapenie vzniklo, ked som zistil, ze o tom fici diskusia. Neviem, ci mi niekto neviete poradit o podobnej diskusii, ale na slovenskych strankach, pripadne neviete o nejakom psychologovi/atrovi v Bratislave, ale rad by som sa o tom a hlavne o sposobe zivota s touto chorobou vo vyssom veku dozvedel viac. Mam totiz 21 a s mojimi rodicmi som mal podla Vasho popisu asi najvacsiu smolu. Stale este dodnes si otec snazi dokazovat svoju prevahu a psychologickym nasilim presadzuje svoje dominantne postavenie. Pribehy zo skolky si pamatam zivo, akoby to bolo dnes, nakolko zmeny este stale prezivam relativne aspon navonok v pohode len vdaka tomu, ze plne rozumiem preco vlastne vznikaju, pripadne vzniknu vdaka niecomu, co som sam inicioval. Mam nervove tiky, vela materskych znamienok a som neschopny hladat vztahy iba z dovodu "najst si vztah". Urcite nemozem suhlasit s nazorom, ze aspik netuzi po telesnom kontakte. Ani netusite, ake je to pre neho tazke, ked ho za cely zivot nikto neobjime. Rad by som preto nazbieral vsetky mozne informacie, aby som pred psychologa neprisiel uplne blby, bez akejkolvek pripravenosti riesit problem. Za Vas nazor a pripadny odkaz "kamkolvek" vopred dakujem. S pozdravom

Jozef.

.