Re: A na co se ptát?

Môžem odpovedať len za seba, takže to samozrejme nemusí platiť pre každého.

Nepredpokladala by som však, že by vašej švagrovej mohla vadiť vaša otázka "Aké to je?" Veď to isté by ste sa jej spýtali, keby to dieťa porodila - Aké to je, držať po prvýraz v náručí svoje dieťa.

Mne osobne v podstate žiadne otázky nevadia, za predpokladu, že mi ich nikto NEKLADIE PRED ĎETMI. (Dávam bokom nejaké pokriky na ulici, prečo mám so sebou cigána - nestalo sa to mne, poznám ale ľudí, ktorým áno)

Určite nikomu nevadí, keď sa spýtate, aký je to pocit, mať prvé (druhé, piate...) dieťa. Je to úplne normálna otázka, neviem si predstaviť, prečo by ste sa to nemohli spýtať.
Pre mňa osobne je rovnako normálna aj v prípade, že sa mi dieťa nenarodilo, ale prišlo z domova.

Nevadilo mi, keď sa ma priatelia pýtali, aké to je, doniesť si domov dieťa, ktoré má rok, dva, a z hodiny na hodinu sa zrazu stať jeho matkou. Proste som im opísala svoje pocity, že sa skutočne cítim ako jeho matka. Pri prvej adopcii mi kamarát tvrdil, že tomu neverí, že by to bol rovanký pocit. Viem, že to myslel úprimne, nechcelo sa mu tomu veriť, tak som mu rovnako úprimne opísala, že to tak cítim.
Občas sa ma tiež pýtajú, či sa nebojím, čo by z tých detí mohlo vyrásť. Tak odpovedám, že sa bojím, ale že sa bojím aj, čo by mohlo vyrásť z tých, ktoré som porodila, nikdy predsa nemám istotu, že sa nepridajú do nejakej partie, nezačnú brať drogy a pod. Proste sa snažím im dať také dobré základy, aké dokážem, a ďalej môžem len veriť, že zdarne prekonajú všetky nástrahy.

Pamätám si, že po narodení prvého dieťaťa mi pár dní trvalo "zvyknúť si na materstvo", myslím, že mi to trvalo dlhšie, ako zvyknúť si neskôr na myšlienku, že som matkou aj tým "cudzím deťom". Keď ako dvojdňový môj prvorodený syn silno zvracal, odniesla som ho sestričke, aby niečo urobila, lebo som mala pocit, že neviem, čo s ním, zdalo sa mi normálne, že ho zverím profesionálke. Pri žiadnom z ďalších detí by to už tak nebolo...

Stretávam sa s rodičmi, hlavne matkami, ktoré majú novo osvojené deti a chcú "konzultovať".
Uvedomila som si, že je rozdiel medzi tými, čo majú biologické deti a tými, čo nemajú.
Vieckrát sa mi stalo, že sa adoptívna mama chcela uistiť, že je normálne, že ju rozčuľuje, keď dieťa bez prestania plače, že rovnakú bezmoc a zlosť by cítila aj keby to dieťa bolo biologicky jej. Chcela počuť, že je normálne, že jej dieťa niekedy už lezie na nervy a rada ho zverí manželovi a vypadne na pár hodín z domu.

Aby som to zhrnula, myslím, že v zásade môžete položiť všetky "bežné" otázky ohľadom pocitu z dieťaťa, jeho správania, režimu, jedenia, spania... Samozrejme, podľa veku, pri staršom dieťati je podľa mňa rovnako normálna otázka, ako si zvyklo, ako sa správa, či je tiché, hlučné atd., ako spáva, hráva sa, rozpráva, proste normálne, čo vás zaujíma. Záleží aj na tom, nakoľko je vám ten človek blízky, nie s každým sa predsa rozprávate o svojich pocitoch.

Vyhla by som sa len otázkam typu "Myslíš, že by si mala to dieťa radšej, keby si ho porodila?"
Ale myslím, že takú otázku by vám nenapadlo položiť, rovnako ako sa asi nespýtate, keď má niekto druhé dieťa, či ho má rovnako rád ako to prvé, alebo sa nespýtate matky chlapca, či si myslí, že by mala radšej dievča...