No, tak ja som úplny antipríklad tohto článku.

Vydávala som sa v piatom mesiaci, pozývala som príbuzných po porade s rodičmi a svadbu mi platili rodičia. Nie preto, lebo som ja na to nemala, alebo som bola totálne pod vlpyvom rodičov (v čase svadby som žila už 10 rokov mimo domov a vlastne v cudzine). Jednoducho preto, že si úplne opačne ako autorka tohto článku myslím, že svadba je vlastne najma pre rodičov novomanželov. Hlavne preto, lebo rodičia nás (aspoň vo vačšine prípadov) vychovávali, a vobec venovali nám roky energie a lásky (aj keď netvrdím, že boli dokonalí), a preto majú právo sa svadby svojich potomkov aktívne (a organizačne) zúčastniť. (Najma ak o tú organizáciu majú taký záujem, ako to bolo v mojom prípade – ja som akurát usmerňovala, čo može byť, a čo v žiadnom prípade :-))

K tomu vydaju v tehotenstve. Dieťa bolo plánované, svadbu sme však urýchliť nechceli, pripadalo nám, že manželstvo má význam najma vtedy, ak sú deti – preto sme sa nebrali “len tak”. A teraz s dvomi malými deťmi hovorím na 100%, že som urobila dobre. Možno to niekto máte inak, ale ja si neviem predstaviť svadbu s tým, že vlastne musím kedykoľvek, keď bude záujem sa “vyzliecť” a začať kojiť, (zvlášť pri hodinovom obrade v kostole), nechať sa potom poblinkať (obe deti blinkali zhruba do roka), tíšiť hodinový rev (a že ten mladší vydržal naozaj dlho!), uspávať a prebaľovať. Pri svadbe v tehotenstve toto všetko odpadá, jediná nevýhoda je v tom, že nemožte piť alkohol, ale to pri kojení tiež neprichádza do úvahy. Ale áno, svadba v tehotenstve má jednu nevýhodu – nevojdete sa do tých úžasných načačkaných šatičiek pre princezné...

Ako som písala, svadbu viac-menej organizovala moja mama – a robila to skutočne s potešením, ktoré som nemala do sdrce jej nedopriať, a platili moji rodičia. Nie preto, lebo sme to po nich požadovali (naopak, povodne sme boli dohodnutí, že ju hradíme my), nakoniec to však zaplatili moji rodičia, a to bol tiež jediný svadobný dar, ktorý som od nich dostala. Odmietnuť by skutočne bolo nezdvorilé.

Ešte k tomu autorkinmu výroku o sesternici, ktorej na svadbe bola, ale na svoju ju odmietla pozvať – nuž, keď ti tá sesternica nie je dostatočne blízka, aby si ju na svoju svadbu pozvala, prečo si šla na svadbu ty jej? Áno, myslím, že tento tvoj postoj je dosť sebecký... ale zároveň neistý, keďže ti tak leží na srdci to, aby sa nikto nevyjadril hanlivo o vašej výzdobe...

A svadba v 4? No, podľa mňa je to veľmi sebecké a nespravodlivé k ľuďom, ktorí ťa majú radi a detstvom ťa sprevádzali. Rodičom, ktorí údajne boli radi, že nemusí “blbnout se svatbou” by som neverila ani slovo. Skor mi to pripadá, že dodatočne nechcú deťom robiť výčitky – dobrým rodinným vzťahom by to rozhodne nepridalo.