Hrozy detstva
Je mi velmi luto ze sa taketo veci deju. Mna nastastie otec nikdy nebil, ale casto sa hadali s mamkou. Moja nocna mora celeho detstva bola ze jej naozaj ublizi.
Scena ked v jednej hadke na nu zdvihol kuchynsky nozik (taky ten uplne najmensi, lenze vari dieta o tom uvazuje) a ako bezim za babkou ze tato chce mamu zabit - na to do smrti nezabudnem. Dnes uz viem, ze je to zbabelec a nebol by to naozaj urobil (asi). Dokonca viem, ze si ani nebol sam na vine, po rokoch dostal diagnozu paranoidna schizofrenia. Dokonca viem ze nas deti mal a ma rad. Ale nikdy mu svoje detstvo nezabudnem. Necitim k nemu nic, iba sem-tam lutost. Bola by som radsej, keby nebol. Svoju matku milujem. Viem ze sa od nej nikdy nedozviem ako vselijako ju psychicky a mozno aj fyzicky tyral (iba raz v navale zufalstva jej vyklzla zmienka o bitke). Obdivujem matky ktore dokazu v takychto situaciach svojim detom zatajit vsetky tie hrozy a nechutnosti a vytvorit im aspon iluziu stastneho detstva. Tym nechcem povedat, ze by tyrane matky nemali svoju situaciu riesit, ale ked uz ju neriesia radikalne, ich instinkt im kaze skryvat to pred detmi. Lebo na sebe vidim, ze psychicke stopy po tychto zazitkoch z detstva su na cely zivot. Keby ma manzel udrel, bol by to koniec. Nikdy by som nepripustila, aby len pohlad na to muselo znasat moje dieta.
Odpovědět