Boj proti verejnému kojeniu začnite v kostoloch a galériách!

Milé odporkyne verejného kojenia, ktoré argumentujete tým, že kojenie rovnako ako vylučovanie, milovanie a ďalšie potreby nepatria na verejnosť! Vaše argumenty sú síce krásne, ale obávam sa, že adresáti a adresátky ich ešte nepochopia, pretože majú väčšinou len pár mesiacov a to, ktorá potreba je spoločensky vhodná alebo nie, im je úplne fuk. S vhodnosťou uspokojovania potrieb môžete argumentovať u dospelých a to sa k vám rada pridám. Ale akosi vám uniklo, že kojenie nie je potrebou neslušných mamičiek a väčšina z nich verejné kojenie dobrovoľne nevyhľadáva ani exhibicionisticky neprezentuje. Celkom by ma zaujímalo, keď vám vadí to kojenie, ako ste vy riešili iné potreby svojich detí – keď sa vám napr. v čakárni u lekára pokakali tesne predtým, než ste boli na rade, keď si šťastne prdkali po fazuľkovej polievočke, keď im liezli zuby a pre niekoho možno nechutne slintali alebo keď vášho malého syna nedajbože napadlo chytať si v obchode cez nohavice pipíka? Ospravedlňujem sa, že som taká naturalistická, ale vždy ma rozčúli, keď čítam o mamičkách exhibiconistkách, ktoré si nevedia svoje deti vycvičiť tak, aby si nepýtali jesť na verejnosti. Neviem odkiaľ to beriete, ale ja som za dva roky mojej materskej videla veľa žien kojiť, ale len jedna z nich to robila menej diskrétne ako ostatné – mala odhalenú asi polovicu hrudníka, takže bolo úplne jasné, čo robí. U ostatných nebolo jasné, či ich dieťa papá alebo len spí v náručí. No ani táto žena ma nepohoršila, len som si povedala, že ja by som sa nedokázala dostatočne uvoľniť. Ja totiž dokážem v kľude kojiť len sama alebo v prítomnosti manžela - kamarátky, ba aj rodičia ma už trošku znervózňujú a na verejnosti mi to tiež nie je príjemné. Ale pokiaľ malá chcela jesť, vôbec som neuvažovala nad tým, či jej dám alebo nie a tak som kojila všade – vždy maximálne diskrétne. Teraz už vonku kojím mimoriadne výnimočne, malá vie, že mliečko sa papá doma.
A je tu ešte jedna vec, na ktorú mnohé „slušné“ zabúdate a chválite sa tým, že na verejnosti kojiť nemusíte: sú deti (tak ako naša dcéra), ktoré nikdy neprijali dudlík a tak, keď sú mimoriadne vyľakané alebo rozrušené, ukľudnia sa len u toho najprirodzenejšieho dudlíka. Takže skôr, než niekoho odsúdite, zamyslite sa, či práve vy nemáte malých závislákov na „gumenom ciciku“ a aké je to nepríjemné, keď ho vaše unavené alebo ospalé dieťa zrazu stratí. A čo keď je niekomu nepríjemný pohľad na dieťa ožužlávajúce kus gumy alebo silikónu? :-)?

Ja osobne som si po prečítaní Klárinho článku povedala, že je to dosť naturalistické (tie kaluže mlieka napríklad :-)) a že určite aspoň trochu zapracovala autorská nadsázka. Určite jej ale patrí môj obdiv, pretože som zažila takmer identickú návštevu s našou 6,5 mesačnou dcérou na nefrológii – preplnená čakáreň, vydýchaný vzduch, všetky deti objednané na tú istú hodinu, hodina prázdneho čakania, keď sme nemohli nič robiť, len čakať na výsledky z laboratória, uplakané alebo unudené deti a pod. Tiež som kojila v čakárni, pretože sme nepočítali, že tam budeme od 8,30 do 12,00 a tak som nezobrala so sebou príkrm. A to sme boli dvaja dospelí na jedno dieťa, nie ako Klára sama na dve malé deti. Nakoniec to nevydržal môj manžel a po pár hodinách zbytočného čakania schytil malú a odišiel sa sťažovať priamo riaditeľovi nemocnice na zlú organizáciu objednávania. Riaditeľovi ku cti slúži, že ho hneď prijal a telefonicky u lekárky preveroval, čo sa deje. Takže si viem veľmi dobre predstaviť, aké krušné chvíle Klára zažívala a ani by ma nenapadlo za niečo ju odsudzovať.

No a ako to robili ženy pred 20 rokmi? Veľmi jednoducho – kojili presne podľa časového rozvrhu, pretože tak to prikazovali pediatri a väčšina detí bola už z pôrodnice bez rooming-inu vycvičená na trojhodinový rytmus. Od narodenia podávali čajíky, od troch mesiacov šťavičky a pár týždňov na to príkrmy. Aj vďaka tomu a slabej stimulácii väčšinou po pár týždňoch alebo mesiacoch prišli o mlieko a prechádzali na umelú stravu (prečo nie, veď bola predsa tak dokonalá!). A ak aj kojili, tak často po šiestich mesiacoch išli do práce a bolo po kojení. Detičky síce potom boli každú chvíľu choré, ale v čase plnej zamestnanosti to zas až tak nevadilo.

Mňa osobne by zaujímalo, ako to robili naše babičky, ktoré tu mnohé spomínate ako vzor cudného správania. Mám totiž z posledného obdobia veľmi prekvapujúcu príhodu s cca 80 ročnou babičkou mojej najlepšej kamarátky. Kamarátka má teraz niekoľkomesačného syna a pred pôrodom bola veľmi uznávanou sólistkou jedného z najvychytenejších slovenských ľudových súborov. Dá sa povedať, že je folklórom posadnutá nielen ona, ale aj celá jej rodina. No a práve táto babička mi pri jednej z mojich návštev priniesla ukázať zažltnutú fotku so slovami, že chce moju kamarátku presvedčiť, aby si dala odfotiť rovnako ako žena na fotke. Na moje veľké prekvapenie bola na fotke krojovaná žena kojaca svoje malé krojované dieťa. Žena bola pomerne bujných tvarov a rozhodne jej bolo vidieť z poprsia viac ako u žien, ktoré vidím kojiť dnes ja. Priznám sa, že ma celá situácia s fotkou trochu zaskočila, no babička sa nadchýnala, aké je to krásne. Moja reakcia bola taká, že ja osobne by som sa asi na podobné fotografovanie prehovoriť nedala. Veľmi ma prekvapilo, že pred tými niekoľkými desiatkami rokov s tým nemali problémy. Potom som si ale spomenula, že podobných výjavov je fotografické, maliarske a sochárske umenie plné. Výnimkou nie je ani zobrazovanie Márie kojacej malého Ježiša, mám pocit, že takéto výjavy som už videla aj v kostole.

A tak mám konkrétny návrh pre odporcov verejného kojenia – čo takto vyraziť do galérií a kostolov zahaľovať tie neprístojne odhalené a vystavené ženské hrude?