Re: Viem o čom hovoríte

Mám takmer 8 ročného syna, ktorý má Aspergerov syndróm. V škôlke sme mali šťastie na učiteľky a navyše tam chodil len na pod dňa a len rok pred nástupom do školy. Problémy sa začali v škole až začiatkom druhého ročníka. V prvom ročníku si ešte veľmi nevšímal okolie. Robil si svoje, pričom náplň prvého ročníka zvládal akoby mimochodom popri tom. Začiatok problémov (kričanie, záchvaty) bol dosť náhly. Musela som s ním začať chodiť na vyučovanie ja. Trvalo mi dva mesiace, kým som to dala do poriadku. V jeho prípade išlo jednoznačne o priveľa pre neho nezvládnuteľných a nezrozumiteľných sociálnych podnetov. Tie dva mesiace boli strašne ťažké, na hranici psychickej únosnosti. Teraz je perfektný. Veľmi sa snaží, čo považujem za aj svoj obrovský úspech. Keď občas vyletí, vie prejaviť lútosť. V škole som s ním naďalej, lebo má tendenciu robiť si tam svoje (číta si svoje knihy a kreslí si). Pedagógovia v škole sú veľmi ústretoví. Dúfam, že im to vydrží čo najdlhšie. Chlapec je mimoriadne nadaný, s veku neprimeranými znalosťami z fyziky, chémie, biológie, anatómie, embryológie, dokonca sme zistili, že má absolútny sluch. Máme ešte dve mladšie deti (chlapca a dievča), ktoré sú pre neho doslova emocionálno-sociálnou školou. Každý konflikt si odkrokujeme, analyzujeme. Myslím, že obaja sú pre neho veľmi cennými partnermi, hoci to ani pre nich nie je jednoduché. Hlavne druhý syn bývy často dosť frustrovaný z nereagovania toho staršieho. Ale momentálne je to všetko ozaj fajn. Zbieram silu na to, čo možno príde. Do práce sa nechystám, chcem sa venovať deťom, hlavne tomu najstaršiemu, ktorý ma paradoxne potrebuje najviac. Najlepším liekom pre také deti je trpezlivá, vysvetľujúca, dávajúca a chápajúca láska. Je to strašne ťažké, ale nie nemožné.