Pesimistický záver

Prečo ten pesimistický záver? Prečo nám stále niekto pripomína, že práve teraz je to najhoršie obdobie, a nádej na zlepšenie je v nedohľadne?

Asi som na to zbytočne precitlivelá, ale nemožem zabudnúť na našu triednu profesorku, ktorá nám tesne po mature povedala: „Tak, a skončili najkrajšie roky vášho života...“ To na mňa, prechádzajúcu depresívnou pubertou, nezaposobilo dobre. Zvlášť od osoby tesne pred dochodkom by som čakala trochu životného nadhľadu. A podobné výroky prichádzali aj v ďalších rokoch: „Kým študuješ, je ešte dobre, ale potom, keď začneš zarábať...“, „Kým ešte mimčo leží, to je pohoda, počkaj, keď začne chodiť, to ti bude ľúto za tým nepohyblivým miminkom!“ „Kým ešte deti nechodia do školy, to je jednoduchý život, ale ako začnú povinnosti, to bude panečku niečo!“... Pripadá mi, že si týmito múdrami ľudia život trochu zbytočne znechucujú.

Podobné výroky je samozrejme najlepšie si vobec nepripúšťať. Ako som nedávno čítala v jednom rozhovore s prof. Krausom (lingvistom): Predstava, že kedysi bolo lepšie je zrejme konštantou ľudského myslenia. My dnes naviac porovnávame svoju súčasnosť s tou najlepšou minulosťou...